2323BOJOVNÍK

D V O J T Ý Ž D E N N Í K A N T I F A Š I S T O V

27. 10. 2011Ročník LVI Cena 0,44 €

DNES V ČÍSLEstr. 6 –7

Nepriatelia z Dukly: zmierenie,ale bez zabúdania

str. 10

Na hrdinu nezabúdamestr. 11

Nepoznaný život Dwighta Davida Eisenhowera

ISSN 03223-2018

Na zamyslenie:Na zamyslenie:EISENHOWEREISENHOWER

Koncom 80-tych rokov som formuloval nezanedba-teľnú vetu, ktorá však nebola zverejnená, že každý padlý mal by mať aspoň svoj kríž. Po roku 1990 pri-budli na Slovensku cintoríny padlých wehrmachtu, pričom dopriali im kríž. V čase našej výstavy v Berlí-ne sme však nie náhodou upozornili, že tieto cintoríny nemôžu byť bezduché, že nemecké výtvarné tradície majú aj svoje antimilitarizmy, aj svojho E. Barlacha. Ba aj hnutie – expresionizmus. Nedávno som mal možnosť vidieť sovietsky fi lmový vojnový dokument. Vojak so všetkou rozhodnosťou na cintoríne padlých Nemcov (a či Slovákov) odrazil z dreveného kríža priečne rameno. Z kríža zostal vtedy iba kôl. Chceme mu niečo vyčítať?

Druhý problém je – Esterházy a Ďurčanský. Pri-pomeňme, že Esterházy už mal jeden svoj pamätník. Ester-hází. Išlo o sekvenciu Obchodu na korze, keď hynie starena-židovka, pričom smrť jej spôsobil ten, kto ju chcel zúfalo zachrániť. V prípade obidvoch so-chárskych objektov platí iba ak provokatívnosť, ktorá však nemôže byť dielom. Nesporne morálne sporný je postoj sochárov – ktorí robia mimoriadne pochybnou svoju autorskú licenciu. Štát môže z kultúrnopolitic-kého hľadiska takýmto problémom, ktoré nadobudli trestnoprávny charakter, predísť. Ide o kompetenciu posudkovej umeleckej, odbornej komisie rozhodnúť o inadekvátnosti, doslova aj o pofi dérnosti, naprí-klad v danom prípade o neprípustnom heroizovaní obludnosti. Po maďarsky sú Levice Léva a pred ba-rokovými palácmi boli obyčajne dva. Neodporúčam v takýchto „iniciatívach“ pokračovať. Opätovne pri-pomínam, je množstvo aj prostých, a aj dostatočne známych hrdinov a udalostí protifašistického odboja, ktorí a ktoré až dosiaľ nemajú svoje busty a svoje pa-mätníky.

Pokiaľ ide o tých maďarských na Slovensku, resp. v kultúre Maďarov, môžu, ba mali by sa aj na SZPB zastaviť hoci aj maďarskí vládni zmocnenci. Žil som aj povedľa takých osobností a považovali ma za svoj-ho priateľa – Ladislav Čemický, Július Lörincz, atď. Ba mohli by prísť aj zo Slovnaftu, z MOLu. Július Bárta bol Maďar na Slovensku. A opovážil sa, dokon-ca, vytvoriť maliarske monumenty Slovnaftu.

Začiatkom tohto roka ukončil svoju prácu na dvoch katalógoch vojnových hrobov, a to príslušníkov Čer-venej armády, ako aj wehrmachtu, team odborníkov pod vedením P. Roszbecka, ktorí však, žiaľ, nepô-sobili v kontakte s odbojárskym Zväzom. V knižnej podobe vydali takto 100 exemplárov a sú dostupné aj na webovej stránke Ministerstva vnútra SR. Sú dôležitým odborným manuálom, avšak nie je možné propagačným rozmnožovaním porušovať autorské práva. Samozrejme, takýto súvis je pre odbojárov veľkou chybou. Zo študijno-dokumentačného hľadis-ka ide o záslužné a hodnotné dielo. Má v sebe chyby a chybičky a je vhodné, aby existovala spätná väzba pri precizovaní a odstraňovaní nepresností.

Počas takmer dvojmesačných kr-vavých bojov Karpatsko-duklianskej operácie boli ťažké straty, padlo a bolo zranených podľa rôznych odhadov 30 až 50 tisíc sovietskych vojakov a dôs-tojníkov a viac ako tisícpäťsto prísluš-níkov Česko-slovenského armádneho zboru. Preto si ju na Slovensku každý rok pripomína Slovenský zväz protifa-šistických bojovníkov, predstavitelia slovenskej vlády a samospráv, ale aj ambasáda Ruskej federácie. O politic-kom a vojenskom odkaze bojov o Duk-lu, protifašistických tradíciách, ale aj

postoji k svetlým a tienistým stránkam rusko-slovenských dejín sa Bojovník rozprával s mimoriadnym a splnomoc-neným veľvyslancom Ruskej Federácie v Slovenskej republike Pavlom Marato-vičom Kuznecovom. Demokratické Rusko sa presa-

dzuje ako jeden z hlavných dedičov víťazstva nad fašizmom. Vzhľadom na to, ako sa udalosti 2. svetovej vojny vnímajú a uctievajú dnes u vás doma, v Rusku?

– Víťazstvo nad fašizmom – je ví-ťazstvom všetkých národov Európy,

krajín antihitlerovskej koalície. Bolo to spoločné víťazstvo dobra nad zlom, spravodlivosti nad svojvôľou. Ale pred-sa len národy našej krajiny rozhodujú-cim spôsobom prispeli k víťazstvu nad fašizmom za cenu miliónov stratených životov. Desivé udalosti tých rokov sú stále v živej pamäti nášho národa a pre-to každý sviatok, každý dátum, pripomí-najúci druhú svetovú vojnu, si uctieva, povedané slovami známej ruskej pies-ne, s radosťou aj „so slzami v očiach“.

Vskutku najvýznamnejším celo ná-

Nemyslite si, že skryjete myšlienky tým, že skryjetedôkazy o tom, že vôbec existovali.Nemyslite si, že skryjete myšlienky tým, že skryjetedôkazy o tom, že vôbec existovali.

LADISLAVSKRAK

Hodnotya pamätníky

KUZNECOV: Dukla je právom nazývanásymbolom oslobodenia slovenského národa

Veľvyslanec RF v SR P. M. Kuznecov počas tohtoročnej spomienky na Dukle. Foto: Veľvyslanectvo RF v SR

(Pokračovanie na str. 3)

V Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici sa 20., 21. a 24. októbra konali porady tajomníkov Oblast-ných výborov SZPB. Vedenie zväzu s nimi prebe-ralo otázky fungovania jednotlivých oblastných vý-borov a prípravy na budúcoročný Zjazd SZPB. „Sa-motný proces prípravy Zjazdu nie je len administra-tívnou a organizačnou otázkou, ale predovšetkým prostriedkom na zhodnotenie našej doterajšej čin-nosti a nástrojom na našu aktivizáciu a posilnenie pozície SZPB a jeho hodnôt v spoločnosti,“ uviedol tajomník ÚR SZPB Roman Hradecký. Tajomníci prebrali s vedením SZPB problémy, s ktorými sa pri svojej práci stretávajú, a tiež informovali o aktivi-tách jednotlivých oblastných výborov. Luc

Porady tajomníkov

Porada tajomníkov OblV SZPB v Bratislave, zľava Milina Rosová, Emília Díteová, Viera Pastvová. Foto: luc

BOJOVNÍK / 23 2

Snaha odstrániť sochu štúrovcovz námestia Ľ. Štúra je barbarská

Na fotografi i Pavol Sečkár, predseda SZPB. Foto: red

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB) nesúhlasí s pre-miestnením sochy „Štúrovci“ aka-demického sochára Tibora Bártfaya z bratislavského námestia Ľudovíta Štúra na iné miesto a jej nahradenie replikou sochy Márie Terézie. Sna-hu Bratislavského okrášľovacieho spolku (BOS) presadiť túto výmenu SZPB považuje za „pokračovanie barbarstva dlhodobo poškodzujú-ceho slovenskú kultúru“. Uviedol to predseda združenia Pavol Sečkár.

„Tak, ako bola po dvadsať rokov súčasťou histórie Bratislavy socha rakúsko-uhorskej panovníčky, je ňou posledné tri desaťročia aj štú-rovský monument,“ vyhlásil Sečkár na margo súsošia Štúrovci, inštalo-vaného na rovnomennom námestí v roku 1972. Bratislavský okrášľo-vací spolok (BOS), ktorý sa snaží presadiť premiestnenie sochy Štú-rovcov, argumentuje tým, že na jej mieste stála v rokoch 1897 – 1921 jazdecká socha Márie Terézie, kto-rú ako symbol Rakúsko-Uhorska z politických dôvodov odstránili

v dvadsiatych rokoch minulého sto-ročia pročeskoslovensky orientova-ní obyvatelia Bratislavy a českoslo-venskí vojaci.

„Socha uhorskej panovníčky bola v čase jej odstránenia z priestoru dnešného námestia Ľudovíta Štú-ra relatívne novým umeleckým dielom. Ak bolo jej odstránenie v roku 1921 chybou, Bratislavský okrášľovací spolok chce urobiť úplne rovnakú chybu, keď sa snaží z námestia odstrániť aktuálny mo-nument Štúrovci,“ reaguje Sečkár. SZPB podľa jeho slov považuje za dôležité chrániť pomníky sloven-skej histórie a „mániu neustáleho premiestňovania a vymieňania his-torických artefaktov v závislosti od toho, komu sa to na základe jeho subjektívneho názoru hodí“, pova-žuje za kontraproduktívnu.

„SZPB sa bude vždy vyslovovať za odstránenie pamätníkov pripo-mínajúcich persóny spojené s fa-šizmom alebo inými hnutiami po-tláčajúcimi základné ľudské práva a slobody. Ich inštaláciu zakazuje

na Slovensku zákon, rovnako ako akúkoľvek inú propagáciu hnutí orientovaných proti ľudským prá-vam,“ poznamenal predseda SZPB. V ostatných prípadoch sa SZPB pod-ľa neho prihovára za to, „aby posta-vené pamätníky ostali stáť na svojich miestach a pripomínali objekty, kto-ré stvárňujú, ako aj historickú éru, v ktorej vznikli“. Sečkár pripomenul, že socha Márie Terézie bola v Brati-slave postavená pri príležitosti tisí-ceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. „Oslavy maďar-ského milénia koncom 19. storočia sú súčasťou histórie Bratislavy a ak BOS nazbiera dostatok prostriedkov na vybudovanie repliky sochy Márie Terézie, SZPB nenamieta proti tomu, aby bola inštalovaná na inom vhod-nom mieste,“ uviedol. Zároveň však zdôraznil, že kľúčovým medzníkom v slovenských, ale aj bratislavských dejinách bolo dielo štúrovcov, „kto-rých socha už tri desaťročia zdobí námestie venované jednej z najväč-ších osobností slovenskej histórie, Ľudovítovi Štúrovi“.

Petíciu za návrat súsošia Márie Terézie do Bratislavy, ktorú inicio-val Bratislavský okrášľovací spolok (BOS), podpísalo do 8. októbra viac ako 5000 ľudí. TASR o tom infor-moval výkonný riaditeľ BOS Maroš Mačuha. Odštartovala 3. septembra a ďalej bude pokračovať v elektro-nickej podobe.

Zámerom spolku je lepšie priblí-

žiť víziu BOS na vzhľad Námestia Ľudovíta Štúra. Ak by verejnosť a mestské zastupiteľstvo tento zá-mer podporili, BOS plánuje Máriu Teréziu zrekonštruovať podľa pô-vodných fotografi í a dokumentov, dokonca s použitím rovnakého ma-teriálu. Len samotná práca majstrov by však v takomto prípade mala tr-vať dva roky. luc TASR

Celý rad námetov a spomienok na spoloč-ne prežité roky v Československej republike nám dáva 93. výročie vzniku Českosloven-skej republiky. Popri všetkých zložitostiach

vyrástla na troskách rakúsko-uhorskej mo-narchie mladá republika, ktorá sa postupne rozvíjala do demokratickej spoločnosti. Spo-ločný život Čechov, Slovákov a národností

žijúcich v nej nebol jednoduchý, mal svojich prívržencov, ale aj odporcov, rodil sa v zlo-žitých politických, ekonomických a sociál-nych podmienkach. Z úsilia všetkých vrstiev obyvateľstva žijúcich v spoločnom štáte, po všetkých zmenách v jej vývoji, v spoločnom boji v SNP, na troskách vojny sa obnovila republika, v ktorej národy a národnosti žili a rozvíjali sa vo vzájomnom porozumení. Po rozdelení republiky žijeme v samostatných štátoch, spájajú nás okrem iných skutočnos-tí aj dlhoročné rodinné a priateľské zväzky v spoločnom štáte. Vzájomná úcta a priateľ-stvo zostali trvalým odkazom z nášho spo-ločného života. Takýmto prejavom sú aj kaž-doročné regionálne spomienkové stretnutia a oslavy pri príležitosti výročí oslobodenia a SNP. Zvlášť spomienkové oslavy SNP na Makove sú výrazom hlbokého a úprimného priateľstva medzi obyvateľmi žijúcimi na rozhraní Českej a Slovenskej republiky.

SNP sme si spoločne pripomenuli 29. augusta pri pamätníku 1. čs. partizánskej

brigády Janka Ušiaka. Po kladení vencov a hymnách Českej a Slovenskej republiky starosta obce Makov Marian Masnica privítal domácich a zahraničných účastníkov osláv, Čechov, Poliakov a Slovákov. S pozdravný-mi príhovormi vystúpili predseda ŽSK Juraj Blanár, predseda Obl. výboru SZPB v Žili-ne Juraj Drotár, predseda Obvodného úradu Čadca, vedúci delegácií ČSBS a LO mesta Vsetín a Zlín. Atmosféru osláv doplnili báseň a spevy ľudového súboru Makovianka. Osla-vy 67. výročia SNP na Makove boli prejavom bratského spolunažívania Čechov, Slovákov v tomto regióne, slovami to vyjadril vo svo-jom vystúpení vedúci delegácie z Velkých Karlovíc. „Bratia a sestry, tak sme si pomá-hali v ťažkých rokoch v boji proti fašizmu, tak spoločne nažívame v tomto prekrásnom kraji aj dnes. To je naša spoločná domovina!“ Toto vyznanie je naším spoločným krédom života, priateľstva a spolupráce medzi národ-mi žijúcimi na rozhraní Českej a Slovenskej republiky. Juraj DROTÁR

Spoločne na Makove

Pietna spomienka na Makove. Foto: jd

Za nové-ho predse-du Českého zväzu bojov-níkov za slo-bodu (ČSBS) bol 3. ok-

tóbra zvolený Jaroslav Vodička. Nahradil Andělu Dvořákovú, ktorá zomrela 5. septembra. „My členovia ČSBS sme si sľúbili, že budeme pokračovať v línii, ktorú vytýčila,“ povedal novozvolený predseda. Zároveň dodal, že verí, že kontakty so SZPB, ktoré jeho zosnulá predchodkyňa udržiava-la, zostanú zachované. Predseda SZPB Pavol Sečkár pre Bojovník potvrdil, že spolupráca s ČSBS bude naďalej pokračovať. „Želá-me novozvolenému predsedovi hlavne veľa síl v náročnej práci, ktorá ho čaká,“ dodal. Luc

ČSBS mánového predsedu

10. OKTÓBERAmerická spoločnosť Odyssey

Marine Exploration objavila na dne Atlantiku v hĺbke 2 500 met-rov blízko juhozápadného pobre-žia Írska strieborný poklad. Jeho hodnota sa odhaduje na 12 milió-nov libier. Ide o vrak britskej lode Mantola, ktorú počas 1. svetovej vojny torpédovala nemecká po-norka. Na palube parníka, ktorý vyplával 4. februára 1917 na cestu do Indie, bolo18 pasažierov a po-sádka so 165 mužmi. Pri katastrofe zahynulo sedem ľudí. Pokus o vy-zdvihnutie nákladu sa uskutoční budúci rok na jar.

11. OKTÓBERNiekoľko desiatok rumunských

Rómov a Židov si pripomenulo 70. výročie začiatku holokaustu. Spomienkový obrad v Bukurešti otvorili deti označené žltou Dá-vidovou hviezdou ukazujúce zá-bery z pogromov, ktoré sa v roku

1941 odohrali v mnohých mestách a predznamenali obdobie maso-vých deportácií a fyzickej likvidá-cie. Odhaduje sa, že holokaust na územiach pod kontrolou Bukurešti neprežilo 280- až 380-tisíc rumun-ských a ukrajinských Židov a oko-lo 25-tisíc Rómov.

13. OKTÓBERMaďarsko podporí

kandidatúru Srbska na členstvo v Eu-rópskej únii, len ak Belehrad zmení reštitučný zákon týkajúci sa majetku zhabaného bý-valým režimom. Ten údajne diskri-minuje Maďarov žijúcich v Srb-sku (spolu ich je okolo 300-tisíc). Legislatíva neumožňuje vrátenie alebo odškodnenie v prípadoch, ak bol vlastník počas 2. svetovej vojny príslušníkom okupačných síl, aj keď nespáchal žiadne zloči-ny. Severné časti Srbska v rokoch 1941 až 1944 okupovala Horthyho

armáda, do ktorej sa nechali naver-bovať aj mnohí miestni Maďari. Zákon sa týka asi 150-tisíc osôb.

15. OKTÓBERVyše 40 percent Belgičanov si

podľa prieskumu verejnej mienky myslí, že nacistický režim obsahoval „nie-koľko zaujímavých myšlienok“, kým pri-bližne rovnaký počet opýtaných nacizmus absolútne odmietlo.

Respondenti uviedli, že keď sú-hlasia s legitimitou niektorých na-cistických téz, tak najmä v oblasti národných princípov a opatrení na znovuoživenie národnej ekonomi-ky, teda nie v oblasti svetonázoru.

Na druhej stane 44 percent oslo-vených uviedlo, že nacizmus treba odmietnuť v celej jeho komplex-nosti, lebo nič pozitívne na tejto ideológii nie je, ale až 86 percent si myslí, že sa zo života belgickej

spoločnosti nestratila a prežíva v iných formách.

18. OKTÓBERAmerická herečka Susan Sa-

randonová, držiteľka Oscara za rolu vo fi lme Mŕtvy muž prichá-dza z roku 1996, označila pápeža Benedikta XVI. za nacistu, za čo si vyslúžila ostrú kritiku newyor-ských katolíkov aj Židov. Umelky-ňa, ktorá nedávno oslávila päťde-siatku, sa o hlave katolíckej cirkvi vyslovila nelichotivo v rozhovore pre denník Newsday. Poveda-la v ňom, že knihu, ktorá tvorila predlohu oscarového fi lmu, posla-la pápežovi. „Tomu predchádza-júcemu (Jánovi Pavlovi II.), a nie tomu nacistovi, ktorého máme te-raz,“ doplnila odpoveď. Benedikt XVI., občianskym menom Joseph Ratzinger, bol v mladosti počas 2. svetovej vojny údajne povinne čle-nom organizácie Hitlerjugend.

(ao)

stalo saVO SVETE10. 10.–18. 10. 2011

3 BOJOVNÍK / 23

KUZNECOV: Dukla je právom nazývaná symbolom...

Veľvyslanec RF v SR P. M. Kuznecov. Foto: Veľvyslanectvo RF v SR

(Dokončenie zo str. 1)

rodným sviatkom je Deň víťaz-stva, sviatok, ktorý sa každoročne slávnostne a zoširoka pripomína v celej našej krajine. V pred-večer a v tento deň sa po celom Rusku konajú početné pamätné vojensko-memoriálne podujatia: ukladajú sa vence k pamätníkom a hrobom padlých vojakov, osla-vujú sa veteráni Veľkej vlastenec-kej vojny, usporadúvajú sa rôzne stretnutia a konferencie, venované vojnovým udalostiam. Osobitne si v našej krajine uctievame veterá-nov – priamych účastníkov tých hrdinských rokov. Bohužiaľ, kaž-dý rok je ich čoraz menej, a po-kladáme si za svoju povinnosť obklopovať ich starostlivosťou a pozornosťou, brať ich osobné spomienky a hrdinské činy minu-losti ako vzor pre mladú generá-ciu. Teší nás, že spolu s národmi Ruska tento sviatok oslavujú všet-ky slobodymilovné národy sveta, vrátane Slovákov, ktorým úprim-ne vďačíme za uctievanie pamiat-ky sovietskych vojakov padlých pri oslobodzovaní ich vlasti. V niektorých európskych

krajinách, najmä v pobaltských štátoch, sú zjavné snahy revido-vať pohľad na boj proti fašizmu, ospravedlniť zločiny okupačných vojsk Hitlera. Sú veteránske or-ganizácie protifašistických bo-jovníkov, ako je na Slovensku Zväzu protifašistických bojovní-kov, schopné úspešne odolávať takýmto tendenciám?

– Žiaľ, dnes skutočne čelíme pokusom o falzifi káciu dejín, sna-hy využiť tému 2. svetovej voj-ny pre sebecké politické záujmy. V posledných rokoch sa zaktivi-zovali určité politické sily, ktoré presadzujú selektívny postup pri hodnotení udalostí tohto obdobia v záujme politickej konjunktú-ry. Vzbudzovaním pochybnosti o neľudskosti nacistických zloči-nov sa tieto skupiny v skutočnosti snažia revidovať výsledky 2. sve-tovej vojny, ktoré boli vymedzené v Charte OSN a ďalších medzi-národných právnych dokumen-toch. Takáto situácia je absolútne neprijateľná a my proti tomuto javu systematicky bojujeme. Pro-tifašistické organizácie veteránov všetkých krajín vždy boli a zostá-vajú na hrane tohto zápasu. Hlasy vážených veteránov, účastníkov a pamätníkov vojnových udalostí musia vnímať vlády každej kra-jiny, ak sú zodpovedné a ctia si pamäť národa. Preto všetky spo-ločenské iniciatívy veteránskych organizácií, ktoré presadzujú od-por proti falzifi kácii historických udalostí a boj proti prejavom ne-ofašizmu, sú nevyhnutné a žiadu-ce. Vyzdvihujeme skutočnosť, že Slovenský zväz protifašistických bojovníkov aktívne vystupuje pro-ti glorifi kácii fašizmu a pokusom o skresľovanie histórie. Obzvlášť vďačíme za veľkú podporu, ktorú vaša organizácia preukázala vete-ránovi Veľkej vlasteneckej vojny, žiaľ už nebohému V. M. Konono-

vovi, v jeho boji za dobrú povesť svojho mena počas súdu v Lotyš-skej republike a obhajovaní práv na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Pôsobia aj v Ruskej federácii

organizácie podobné Slovenské-mu zväzu protifašistických bojov-níkov? Aké je ich poslanie?

– V Ruskej federácii pôsobí veľký počet takýchto občianskych združení. Majú svoju vlastnú štruktúru a územne sú rozdelené na federálne, republikové, regio-nálne (krajské), okresné a mest-ské.

Medzi najväčšie združenia patria: „Moskovská mestská or-ganizácia veteránov Veľkej vlas-teneckej vojny“, medziregionál-ne občianske združenie veterá-nov vojny v Leningrade, „Únia prieskumných oddielov Ruska“, národná Asociácia združenia dôs-tojníkov v zálohe Ozbrojených síl „MEGAPIR,“ všeruské občian-ske združenie veteránov „Bojové bratstvo“, občianske združenie „Zväz osloboditeľov,“ organizá-cia „Zväz veteránov Veľkej vlas-teneckej vojny“ a mnohé iné.

Hlavným poslaním a činnosťou týchto organizácii je dbať o soci-álnu podporu veteránov Veľkej vlasteneckej vojny a preukazovať im inú komplexnú starostlivosť, vychovávať mladú generáciu v duchu neprijatia akýchkoľvek foriem extrémizmu a xenofóbie, zachovávať historickú pamäť, od-sudzovať a odmietať všetky poku-sy o falzifi káciu pravdy o druhej svetovej vojne. Jedným zo sme-rov ich činnosti v Ruskej federácii je tiež vyhľadávanie pozostatkov vojakov, ktorí padli vo Veľkej vlasteneckej vojne a zvečnenie ich pamiatky umiestnením pomní-kov a pamätných tabúľ, zveľaďo-vanie alejí Pamäti, usporiadanie spomienkových osláv a pietnych aktov. Na regionálnej úrovni tieto spoločenské organizácie nadvä-zujú súčinnosť s vlasteneckými a vojensko-historickými klubmi, podieľajú sa na príprave tema-tických stretnutí vo vzdelávacích inštitúciách, napomáhajú vzniku múzeí vojenskej slávy v školách, pripravujú fotografi cké výstavy venované Veľkej vlasteneckej vojne.

Ruská vláda a spoločnosť pod-poruje pôsobenie veteránskych organizácií a poskytuje im vše-strannú pomoc a súčinnosť. Karpatsko-duklianska ope-

rácia znamenala začiatok oslobo-denia Slovenska, počas nej však Červená armáda a českosloven-ské jednotky utrpeli značné stra-ty. Vzhľadom na to, ako si veľ-vyslanectvo v tomto roku uctilo pamiatku padlých vojakov?

– Skutočne, počas takmer dvoj-mesačných krvavých bojov Kar-patsko-duklianskej operácie boli ťažké straty, padlo a bolo zrane-ných podľa rôznych odhadov 30 až 50 tisíc sovietskych vojakov a dôstojníkov a viac ako tisícpäť-sto príslušníkov Česko-sloven-

ského armádneho zboru. Našou povinnosťou je uchovať pamiat-ku na tieto obete a vzdávať poctu padlým. Dobrou tradíciou sa stali každoročné spomienkové oslavy týchto udalostí kladením vencov k pomníkom padlých sovietskych a československých vojakov na Duklianskom priesmyku a v mes-te Svidník. Samozrejme, že aj v tomto roku na pozvanie našich slovenských priateľov sa pred-stavitelia ruského veľvyslanectva zúčastnili tohto pietneho aktu. Boje na Dukle boli vynúte-

ným rozhodnutím, pretože ne-mecké vojská koncom augusta začali odzbrojovať dve sloven-ské divízie Východoslovenskej armády, ktoré, ako sa pôvodne predpokladalo, zaútočia na stra-ne Červenej armády. Namiesto relatívne schodného prieniku do Karpatského oblúka cez východ-né Slovensko sa vojská museli dobýjať cez dobre vybudovanú obranu horského priesmyku. Vojenskí historici doteraz pole-mizujú o dôvodoch, prečo Červe-ná armáda jednoducho neobišla územie Slovenska, ktoré sa ocit-lo mimo hlavného strategické-ho berlínskeho smeru. Nebolo uskutočnenie útoku cez Karpaty, ako rýchlej formy poskytnutia pomoci slovenským povstalcom a partizánom, aj za cenu ťažkých strát, predovšetkým politickým rozhodnutím?

– Hlavný štáb Najvyššieho velenia Sovietskej armády pri plánovaní záverečnej kampane vojny zvolil dva rozhodujúce stra-tegické útočné smery – berlínsky a viedenský s tým, že vojská

obídu Karpaty z juhu a takto sa podarí nepriateľa na tomto úze-mí obkľúčiť a zničiť. Vojenské operácie v Karpatoch sa pôvodne neplánovali, pretože z vojenského hľadiska sú spojené s množstvom ťažkostí. V horskom prostredí sa bojuje len v neodvratných prípa-doch. Avšak, po prepuknutí Slo-venského národného povstania 29. augusta 1944, československý veľvyslanec v Moskve a niektorí vplyvní československí politici požiadali sovietsku vládu o urých-lenú pomoc povstaniu. Sovietska vláda sa rozhodla podporiť SNP, pretože ho vnímala ako odpor slo-venského ľudu proti fašistickému diktátu v krajine, proti nemeckým okupantom a ako prínos k oslobo-dzovaciemu boju spojencov proti spoločnému nepriateľovi, a to po-skytnutím bezodkladnej vojenskej pomoci povstalcom a začatím horskej operácie v Karpatoch aj napriek jej operačnej kompliko-vanosti. O správnosti prijatého rozhodnutia sa dodnes vedú pole-miky, avšak nezvratnou pravdou zostáva skutočnosť, že sovietska vláda a velenie armády nepone-chali napospas smrteľnému osudu slovenský národ, ktorý povstal do boja za slobodu. Aký bol podľa vášho názoru,

vojenský a politický význam tejto operácie?

– Bezvýhradne, útočná Kar-patsko-duklianska operácia mala veľký operatívne-strategický a politický význam. V priebe-hu bojov vojská 1. Ukrajinského frontu, posilnené 38. armádou a 1. Československým armádnym zborom, v súčinnosti s 1. gardo-

vou armádou porazili nemeckú osobitnú operačnú skupinu „He-inrici“, ktorá bránila prieniku Sovietskej armády cez Východné Beskydy; ovládli karpatské hor-ské priesmyky a tým pripravili hitlerovcov o strategické pozície na východnom Slovensku.

Po vojenskej stránke rozsahom použitej bojovej techniky a zbraní v hornatom teréne je Karpatsko-duklianska operácia jedinečným prípadom. Na obidvoch stranách frontu stálo 30 divízií, viac ako 500 tankov, 4-tisíc diel, asi tisíc lietadiel. Takáto koncentrácia voj-ska v hornatom teréne nemá ob-dobu vo vojenských dejinách.

Dukla je právom nazývaná sym-bolom oslobodenia slovenského národa, lebo práve tu sa zjednotili sily odboja pôsobiace v krajine a za jej hranicami.

Spoločné boje v Karpatoch sa zapísali na stránky bojových tra-dícií našich národov, vytvorili pevný základ pre vzájomne vý-hodnú spoluprácu a priateľské vzťahy našich krajín, ktoré sa naďalej rozvíjajú a upevňujú aj dnes, v nových historických pod-mienkach. Karpatsko-duklianska ope-

rácia bola najžiarivejším príkla-dom rusko-slovenskej spoluprá-ce. Demokratickému Rusku sa podarilo vyrovnať aj s tienistými stránkami spoločných dejinných úsekov, ako bol napríklad rok 1968. Čo treba urobiť, aby mo-derné Rusko a Slovensko upev-ňovali a rozvíjali to pozitívne, čo ich dejinne spája, a nie to, čo ich rozdeľuje?

– Myslím si, že by sme mali spoločne usilovať o bezpečnú, stabilnú a predvídateľnú budúc-nosť a súčasne objektívne posu-dzovať a vysvetľovať udalosti z minulosti. Všetko je súčasťou našich spoločných dejín a tie sú neodlučiteľné od nás. Nie je jedi-ná krajina bez tragických udalostí, drastických zvratov a štátnických rozhodnutí vzdialených vysokým morálnym princípom. Je mimo-riadne nebezpečné a nezodpo-vedné špekulovať o historickej pamäti, vyhľadávať v minulosti podnety na uplatnenie vzájom-ných nárokov a urážok. Nie je to konštruktívne. Mali by sme sa poučiť z historických skutočností a využiť ich ako základ pre zmie-renie a partnerstvo.

Obojstranné zameranie sa na budovanie plnohodnotnej pria-teľskej spolupráce na základe vzájomnej úcty a rešpektovania obojstranných záujmov, na ob-siahly politický dialóg, koordiná-ciu medzinárodnej činnosti, ak je to možné a nutné – toto je najlepší spôsob, ako preukázať úctu k tra-dičným hodnotám a najschodnej-šia cesta k utužovaniu vzájomných vzťahov v záujme občanov oboch krajín. Práve na rozvoj takéhoto druhu vzťahov a spolupráce so Slovenskou republikou sú zame-rané snahy a kontakty súčasného Ruska. Lucia ILLANITZOVÁ

BOJOVNÍK / 23 4

Pri diskusii a hlasovaní v Ná-rodnej rade SR o navýšenie Eu-rovalu sa preverovali charakte-ry niektorých poslancov, ktorí majú zastupovať záujmy ľudí, čiže spoluobčanov a očakáva sa tiež od nich, že budú myslieť a najmä konať v širších európ-skych a medzinárodných súvis-lostiach. Žiaľ, počas októbrovej schôdzky to bolo ináč. Po nie-koľkohodinovej vášnivej disku-sii, keď si mnohí poslanci vy-hadzovali na oči všeličo, a sy-pali na hlavu druhých, o čom

sa pred voličmi nezdôverujú, vyslovili nesúhlas s podporou Eurovalu a vláda padla. Bolo to aj preto, lebo predseda parla-mentu (dnes už bývalý) Richard Sulík otvorene vyhlásil, že on a priaznivci jeho strany SaS myslia predovšetkým na seba, svoju rodinu a deti a nebudú podporovať tie štáty, v ktorých nevedia hospodáriť. Pritom navýšenie Eurovalu sleduje iné ciele a má byť rezervou v prí-pade potreby aj pre Slovensko. Podobnú rétoriku vyslovil aj

predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota. Rád sa vyhla-suje za presvedčeného národov-ca a je na to patrične hrdý. Táto hrdosť mu však nebráni v tom, aby s rovnakou náruživosťou urážal príslušníkov iných náro-dov. Vyhlásil, že nemieni podpo-rovať tlstého Gréka, čo denne vysedáva v kaviarni a popíja. Gréci si už, aj za silnej revolty občanov, riešia svoje problémy sami. No aj s medzinárodnou podporou. Kto vie, že ak by sme sa do podobnej situácie z rôz-

nych príčin dostali sami, ako by sa k nám v Európe zachovali? Na to bohorovní poslanci nepo-mysleli.

Pripomeňme si nedávne po-vodňové záplavy a prírodné katastrofy u nás. Ľudia si v po-stihnutých oblastiach bez vy-zvania a hlasovania prichádza-li vzájomne na pomoc. Pomohli upratovať, ponúkli ubytovanie, šaty, peniaze. Aj tí chudobní bohatším. A nemysleli pritom iba na seba a svoje deti, ako ar-gumentuje veľkodušne Richard Sulík podľa hesla najprv ja, moja rodina a ostatné ma neza-ujíma.

Jednotlivé štáty v Európe už nie sú iba samostatné a ne-závislé krajiny. Sú vzájomne zviazané dohodami, spoluprá-cou, dôverou, v prípade núdze a potreby aj vzájomnou pomo-cou. To by malo v plnej miere platiť aj pre poslancov Národ-nej rady a poslancov miestnej samosprávy, lebo sú, resp. mali by byť zodpovednými predstavi-teľmi slovenského národa. Ta-kých by sme si mali vyberať aj v najbližších voľbách 10. marca v budúcom roku. O tom bude aj naša ďalšia budúcnosť, riešenie nových problémov a perspektí-va ďalšieho vývoja. Martin KUČEK

Euroval preveroval charakteryVAŠE NÁZORY

Slávnostný príhovor predsedu SZPB Pavla Sečkára k 67. výročiu Karpatsko-duklianskej operácieV dejinách politických, sociálnych a národných zápasov Slová-kov, Čechov, Poliakov, ale aj ďalších národov a štátov majú trvalé miesto udalosti, odkaz ktorých je stále živý a inšpi rujúci. Sú to historické medzníky, ktoré sa hlboko vryli do pamäti všetkých generácií. K nim sa národy a štáty vracajú, aby z nich čerpali silu, optimizmus a dôveru vo svoj ďalší vývoj. Tak, ako pred rokmi, aj dnes nás oslovujú tou istou aktuálnosťou a dejinným významom. K takým dôležitým udalostiam v novodobej sloven-skej histórii nepochybne patrí oslobodzo vanie územia Slovenska v záverečnej etape druhej svetovej vojny.

Na konci augusta 1944 postu-povala Červená armáda na dvoch hlavných strategických smeroch: Varšava-Berlín a Budapešť-Vie-deň. V Pobaltsku bola nemecká Skupina armád „Sever“ obkľúče-ná a zatlačená k moru. Na južnom úseku sovietsko-nemeckého frontu vojská Červenej armády bojova-li v Rumunsku. Prvý ukrajinský front a časť síl 4. ukrajinského frontu ukončili v predposled-ný augustový deň útočnú Ľvov-sko-sandomiersku operáciu a po vyčer pávajúcich bojoch prešli do obrany v predhorí Východných Karpát, všeobecne v pásme seve-rovýchodne od Krosna a Sanoku. V plánoch vrchného velenia Čer-venej armády sa s precho dom cez Karpaty pôvodne nerátalo. Situá-cia sa však zmenila vypuknutím celonárodného protinemeekého a protifašistického povstania na Slovensku. Na základe žiadosti čs. predstavite ľov rozhodlo najvyššie sovietske vedenie o uskutočnení útočnej Východokarpatskej operá-cie, hlavnou súčasťou ktorej bola Karpatsko-duklianska operácia. Pritom vojenská situácia na čs. hra-niciach bola na začiatku septembra 1944 taká, že útok cez karpatské hrebene nebol nevyhnutný, v da-nom čase bol operačne neúčelný, spojený s mnohými ťažkosťami, ktorých si sovietske velenie bolo vedomé. Rozhodnutie uskutočniť ho bolo dané najmä politickými motívmi, pocitmi hlbokého pria-teľstva a úsilím pomôcť čs. ľudu, ktorý sa v podstate ako prvý stal obeťou nacistickej zvole a teraz proti nej povstal so zbraňou v ruke. Bola to najdôležitej šia forma so-vietskej pomoci Povstaniu. Plán operácie predpokladal hlavný úder 38. armády a 1. gardovej armády

na styku 1. a 4. ukrajinského frontu v smere na asi 100 km vzdialený Prešov. Vojská mali v niekoľkých dňoch dosiahnuť čs. hraníc a spo-jiť sa s povstalcami na Slovensku. Na ich bojovej činnosti sa mal po-dieľať aj l. čs. armádny zbor.

Operácia sa začala v ranných ho-dinách 8. septembra 1944. Hlavné sily 38. armády prelomili prvé pásmo obrany protivníka a v prie-behu dňa postúpili až do hĺbky 12 km. Prvý čs. armádny zbor, ktorý bol v 2. slede armády vyrazil do útoku 9. septembra, pričom l. čs. brigáda dosiahla priestor Mach-nówky a 3. čs. brigáda Wrocanky. Zbor postúpil asi o dva až tri kilo-metre, ale bol zastavený. Nepria-teľ totiž presunul k úseku prielo-mu tri divízie a niekoľko útvarov a boje v ďalších dňoch sa spoma-lili. Ani nasadenie 25. tankového zboru a 1. gardového jazdeckého zboru situáciu podstatne nezmeni-lo. Do bojovej činnosti mimo zos-tavy zboru zasadili aj 2. čs. para-desantnú brigádu na ľavom krídle 38. armády, ktorá v čase od 12. do 19. septembra oslobodila Besko, niekoľko obcí južne od Sanoku a spolu so sovietsky mi jednotka-mi i Pulawy. 19. septembra bola stiahnutá z frontu a od 25. sep-

tembra ju letecky prepravovali na slobodné povstalecké územie na Slovensku. Vojská 1. gardového jazdeckého zboru síce prekročili 13. septembra ako prvé poľsko-čs. hranicu pri Nižnej Polianke sever-ne od Bardejova, ale nemecká 1. tanková divízia ich odrezala od

hlavných síl a museli sa prebíjať naspäť. Vojaci 1. čs. armádneho zboru sa vyznamenali najmä v bo-joch o kótu 534 ležiacu západne od poľského mesta Dukla, ktorú ovládli 11. septembra, avšak ďal-ších 10 dní o ňu museli, spolu so sovietskymi jednotkami, urputne bojovať. Veliteľ 1. ukrajinského frontu za sadil do bojov na ľavom

krídle 38. armády dva novo prisu-nuté tankové zbory, ktoré zaútočili na mesto Dukla z východu a 20. septembra ho dobyli. S nimi vstú-pila do mesta aj l. čs. tan ková bri-gáda a l. čs. brigáda obsadila Teo-dorówku. To zabezpečilo prelom

v bojoch na hlav nom smere a so-vietske a čs. vojská začali opäť zo severu postupovať smerom k čs. hraniciam. Čs. vojaci dosiahli významné

úspechy v bojoch o kótu-Hyrowu horu, poslednú veľkú terénnu pre-kážku na ceste k Duklianskemu

priesmyku. Do 22. septembra 1. čs. armádny zbor postúpil o 36 km, pričom napriek značným stratám vyradil z boja vyše 4 000 nepriateľských vojakov. Počas septembrových bojov padlo 646 čs. vojakov, 3 575 bolo ranených a 590 nezvestných. 128 padlých na prístupoch k čs. hraniciam je pochovaných na tomto vojnovom

cintoríne. Ďalší snívajú svoj večný sen v Nowosielcach (148), v Za-rszyne (17), v Kobylanoch (Pod-lesik), v Krosne (časť Polanka), v Pastviskach a inde.

S ľútosťou však musím konšta-tovať, že ešte aj dnes, po šesťde-siatich piatich rokoch, sa nájde veľa tých, čo sa usilujú spochyb-niť význam a opodstatnenosť Karpatsko-duklianskej operácie, šíria o nej klamstvá, poloprav-dy a mýty. Najvýstižnejšie sa na adresu jednostranných kritikov operácie vyjadril český vojenský historik Karel Richter. „Namiesto toho, aby sme boli hrdí, že sme v takej ťažkej operácii obstáli, na-riekame nad tým, že to bolo krva-vé zabíjanie. Zatiaľ, čo by sme si Duklu mali s hrdosťou zapísať do

dejín ako Francúzi Verdun, Poliaci Monte Cassino alebo Američania júnovú inváziu v roku 1944. Bolo to síce draho zaplatené, ale víťaz-stvo.“

S pohnutím si pripomíname slávne a historické chvíle bojov o prístupy k Duklianskemu prie-smyku. Nech padlí hrdinovia, kto-rým dnes vzdávame česť navždy

zostanú v našej pamäti a sú zdro-jom nášho poznania, našich tra-dícií. Ako posvätný dar chráňme slobodu a demokraciu, za ktorú oni bojovali a umierali. Chráňme ich živý odkaz a nehynúcu pamiatku!

Pre našu činnosť je a bude dôle-žité túto pravdivú, novodobú his-tóriu vysvetľovať mladším gene-ráciám. Využívať pri tom učiteľov, historikov, vzdelávanie, pozná-vanie, cestovanie a ďalšie formy v práci oblastných a základných organizácií. Dukla a víťazstvo nad nemeckým nacizmom bola nádej na mier, na lepší a šťastný život. Naši otcovia a matky pomohli túto nádej vybojovať. Bola to doba veľkých a hrdinských činov. Po-kračujme, napĺňajme uznesenie prijaté XIV. zjazdom.

Najmladší účastníci spomienky pri príležitosti 67. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Foto: RH

Operácia sa začala v ranných hodinách8. septembra 1944. Hlavné sily 38. armády

prelomili prvé pásmo obrany protivníka a v priebehu dňa postúpili až do hĺbky 12 km.

5 BOJOVNÍK / 23

PORADŇAOpäť vám prinášame rubriku s radami a odpoveďami na vaše otázky týkajú-ce sa najmä oblasti sociálnych vecí či zdravotníctva, ale radi vám poradíme aj v ďalších oblastiach.

Na vaše otázky odpovedáBraňo Ondruš, podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci

Mali sme v rodine veľmi tragickú udalosť, po ktorej moje dve vnúčatá prišli o otca. Kým zomrel, bol dva roky riadne zamestnaný a predtým pracoval na živnosť, ale všetky odvody i dane si riadne platil. Chcel by som vedieť, na aké sirotské dávky majú deti po zomrelom otcovi nárok a kde o ne požia-dať. Prosím, uveďte len moje iniciály. K. L., Košice

Finančná podpora sirôt sa nazýva sirotský dôchodok a ako všetky ostatné dôchodky, aj tento vypláca Sociálna poisťovňa. Jej pobočku treba navštíviť čo najskôr po vystavení úmrtného listu. Tam vám dajú všetky potrebné tlačivá, aj zoznam potrebných dokladov. Vy-plnené tlačivá (žiadosť) aj s prílohami (dokladmi) potom odovzdáte na tejto pobočke. Sociálna poisťovňa musí rozhodnúť do 60 dní, iba v mimoriadne ťažkých prípadoch je možné tento termín predĺžiť o ďalších 60 dní, o čom vás musí písomne vyrozumieť.

Pokiaľ ide o nárok vašich detí, ten majú, ak ich otec (vylučujem, že v čase úmrtia poberal starobný dôchodok) v čase úmrtia mal od-pracovaných dostatok rokov na vznik nároku na invalidný dôchodok (aj keď ho nepoberal), alebo splnil podmienky na získanie starobné-ho dôchodku (čo by však znamenalo o. i., že už dosiahol dôchodko-vý vek), alebo zomrel na následky pracovného úrazu, resp. choroby z povolania. Ďalšou podmienkou je, že musí ísť o nezaopatrené deti, čiže deti vo veku do 26 rokov, navštevujúce školu (ráta sa aj vysoká škola, ale musí ísť o prvú VŠ, dieťa nesmie mať už dokončenú jednu VŠ), alebo ak pre zdravotné postihnutie nemôže navštevovať školu, ani pracovať a vyžaduje si dlhodobú starostlivosť, (v takom prípade jeho zdravotný stav Sociálna poisťovňa preveruje).

Keďže to z vášho listu nie je jasné, musím upozorniť, že nárok na sirotský dôchodok nemá dieťa, ktoré už je poberateľom invalidného dôchodku, ak jeho postihnutie je vyššie ako 70 %. Ak však poberá invalidný dôchodok, ale jeho postihnutie je nižšie, má na sirotský dôchodok nárok. V takom prípade sa mu v plnej výške vypláca ten dôchodok, ktorý Sociálna poisťovňa vypočíta ako vyšší a ten druhý dostáva v polovičnej sume. Ak je výška oboch dôchodkov rovnaká, tak sa v polovičnej sume prizná sirotský dôchodok a invalidný sa vypláca v plnej výške.

A pokiaľ ide o výšku sirotského dôchodku vo všeobecnosti, ide o 40 % z invalidného alebo starobného dôchodku, na ktorý by mal zomrelý nárok v čase smrti.

Pri vykurovaní netreba vypínať radiátory

Existuje niekoľko spôsobov, ako ušetriť pri kúrení v domác-nosti. Už len zníženie teploty v byte o jeden stupeň Celzia zna-mená úsporu cca šesť percent ná-kladov na teplo. Kto chce napr. zatepľovať, musí si najskôr zates-niť okná, resp. ich vymeniť.

Jednou z možností, ako rozum-ne hospodáriť, je nevypínať ra-diátory ani pri dlhšom odchode

z domu, len ich nastaviť na nižšiu teplotu. „Pri úplnom zatvorení ventilov dochádza k podchlade-niu priestoru a nábeh vykurovania na požadovanú teplotu trvá dlhšie a vyžaduje si vyššiu spotrebu tep-la,“ vysvetlila hovorkyňa Teplár-ne Košice, a. s., Anna Podlesná.

Vetrať by sa malo len krátko, ale zato intenzívne tak, aby sa vymenil vzduch v miestnosti a zá-roveň aby nedošlo k nadmernému vychladeniu priestoru.

Podľa Podlesnej si tiež treba uvedomiť, že radiátory odovzdá-vajú teplo sálaním a prúdením do miestnosti. „Preto sa nemá pred ne umiestňovať nábytok, napr. pohovky, či zakrývať záclonami alebo závesmi, ktoré siahajú až po podlahu,“ vysvetlila Podles-ná. Ideálne sú také záclony, ktoré končia zhruba päť cm pred para-petnou doskou.

Za únik tepla z bytu môže aj zbytočné podchladzovanie cho-dieb. Tomu sa dá predísť sústav-ným zatváraním vchodových dvier bytového domu.

Najvýraznejší efekt pri šetrení má podľa Podlesnej hydraulické vyregulovanie s osadením termo-statických ventilov. „Spotrebiteľ si sám môže aktívne regulovať spotrebu tepla, čo v praxi zna-mená napr. nastavenie denného a nočného režimu vykurovania,

nastavenie individuálnej teploty v miestnostiach v čase neprítom-nosti a podobne,“ povedala Pod-lesná.

Na rozumnejšie spotrebiteľské správanie jednotlivých domác-ností má zvyčajne vplyv aj osa-denie pomerových meračov tepla. „Motivácia vykurovať rozumne a úsporne narastá, pretože už ne-šetria pre celé spoločenstvo vlast-níkov bytov, ale sami pre seba,“ dôvodila Podlesná.

Finančne najnáročnejšou in-vestíciou, ktorá má ušetriť penia-ze pri vykurovaní, je zatepľova-nie. Odporúča sa však vykonať až po vyregulovaní a osadení termo-statických ventilov.

„Ak by totiž obyvatelia nemohli regulovať teplo v bytoch, dochá-dzalo by k zbytočnému prekuro-vaniu a následnému vetraniu. Toto spotrebované teplo by domácnosti museli tak či tak zaplatiť,“ uviedla Podlesná. TASR

Pri odchode z domu netreba radiátory vypínať, stačí ich nastaviť na nižšiu teplotu. Ilustr. foto: red

AD: Komzalovská kronikaV Bojovníku číslo 17/

2011 vyšiel článok Kom-zalovská kronika, ktorý vznikol na základe rozprá-vania Viery Komzalovej zo ZO č. 18 v Bratislave. Ako neskôr spresnila, jej otec František Miloš Kom-zala sa narodil vo Veselí nad Moravou. Vo Viedni, kde jeho strýko pomáhal zakladať sociálnodemokra-tickú stranu, vyštudoval obchodnú akadémiu. Počas 1. svetovej vojny naruko-val. Nemohli ho poslať na front, lebo mal dokaličené koleno, a tak ho dali do administratívy v Kielciach (Poľsko). Po vojne bol za-radený do administratívy v Michalovciach. S man-želkou sa neskôr presťaho-val do Bratislavy, kde sa im narodil syn Miloš (1922) a dcéra Viera (1925). Keď mala Viera 4,5 roka, pre-sťahovali sa do Karlovej Vsi. Pred vypuknutím 2. svetovej vojny bol na Slo-vensku vedúcim činiteľom

Spoločnosti pre pomoc de-mokratickému Španielsku a podpredsedom tejto spo-ločnosti v rámci celej ČSR. Viedol prednášky, výstavy o Španielsku, mal styky s emigrantmi. Ovládal 13 jazykov. Dva roky bol väz-nený. Viera Komzalová bola zapojená do ilegality v roku 1940, ako 15-roč-ná. Bola spojkou Františ-ka Kučeru, ktorý ako vä-zeň pracoval súčasne pre ilegálnu skupinu, ktorá sa vytvorila na krajskom súde. Stretávali sa v kance-láriách prokurátora Vagača a dlhšie posedenia mávali u JUDr. Viktoryho v jeho kancelárii. Odtiaľ nosila aj šifrované správy, ktoré Kučera písal. Boli vysie-lané z kostola Blumentál do zahraničia – Londýna. Umožňoval to tamojší farár monsignor Pozděch. Miloš nebol zapojený do ilegality v Karlovej Vsi, ale na pra-covisku – Najvyššom úra-de pre zásobovanie. red

Navštívili Banskú ŠtiavnicuZO SZPB v Heľpe

zorganizovala ešte v au-guste zájazd do Banskej Štiavnice. K najväčším atrakciám Banskej Štiav-

nice patrí Banské múze-um v prírode – skanzen. Expozíciu Slovenského banského múzea sme si podrobne prezreli najmä

s možnosťou fárania do bane, ktorej najstaršie časti sú datované až do 17. storočia. Súčasťou príťažlivej podzemnej

expozície sú aj exponáty, predstavujúce banské prá-ce, techniku a technoló-giu. Najnovšou súčasťou povrchovej expozície je Náučná geologická expo-zícia, ktorá prezentuje ge-ologický vývoj Slovenska a je vhodným miestom na výučbu predmetov, spoje-ných s geológiou.

Na záver výletu sme si pozreli Starý zámok ako najstaršiu zachovalú sta-vebnú pamiatku v meste, ktorú možno považovať za časť románskej ar-chitektúry. V úvode pre-hliadky zámku sme sa najskôr oboznámili s naj-staršou históriou regiónu prostredníctvom archeo-logickej expozície Baní-ci prichádzajú… Ďalšou časťou prehliadky bola expozícia streleckých terčov, ktorých počet v zbierkach Slovenského banského múzea je jedi-nečný. Iveta HYRIAKOVÁ

Heľpania v Slovenskom banskom múzeu. Foto: ih

BOJOVNÍK / 23 6

Nepriatelia z Dukly: zmieTento rok v máji prišiel k pamätníku na Dukle aj plukovník vo výslužbe Heinrich Timpe. V roku 1944 bol poručík Wehr-machtu, delostrelec. K súsošiu položil kvety a poklonil sa. Na svojej ceste po Slovensku sa stretol aj s vojakmi, proti ktorým v roku 1944 na Dukle bojoval. V Bratislave spoločne s gene-rálmajorom v. v. Karolom Schwarzom položil kvety k Pamät-níku oslobodenia v centre mesta. No a predtým, ako navštívil cintoríny nemeckých vojakov, v Liptovskom Mikuláši si mal čo povedať s plukovníkom v.v. Nikolajom Tegzom.

Boje na Dukle si vyžiadali 2 389 životov Čechov a Slovákov, 60 tisíc Sovietov a 11 tisíc Nemcov. Hitle-rovské Nemecko sa snažilo udržať strategický priesmyk za každú cenu a čo najdlhšie. Sovietski a českoslo-venskí vojaci zvíťazili. Za cenu veľ-kých obetí. Po desaťročiach je však dôležité, že si slovenskí vojnoví veteráni z Dukly so svojím niekdaj-ším nemeckým nepriateľom podali ruky. Stalo sa tak zrejme prvý raz. Pozor! Gestá zmierenia však ne-boli gestami zabúdania! To vedeli všetci. No o to silnejší bol ich chlap-ský pohľad do očí. A pohľad pred seba – do spoločnej demokratickej európskej budúcnosti.

Slovenský nadporučík víťazí nad nemeckým poručíkom – Dukla 1944

Nadporučík Karol Schwarz a po-ručík Heinrich Timpe sa snažili na jeseň 1944 jeden druhého vyradiť z boja. Inými slovami – zabiť. Ako inak – veď bola vojna. Dvadsaťšty-riročný Karol bojoval v roku 1944 v Karpatsko-duklianskej operácii ako veliteľ práporu samopalníkov 1. československého armádneho zboru. Prebíjali sa na Slovensko. Dvadsaťjeden ročný Heinrich velil batérii útočných diel nemeckého Wehrmachtu, ktorej sa v septembri 1944 podarilo s jednotkami hor-skej divízie dočasne zastaviť vlom československých a sovietskych jednotiek na úseku Čertižné-Medzi-laborce.

„Ako dôstojník Wehrmachtu som bol cez 2. svetovú vojnu 11-krát zranený a bojoval som naozaj do posledných hodín vojny. No dnes sa teším, že Európa žije svoj spoločný demokratický život,“ povedal ne-mecký plukovník.

„V rámci Rýchlej divízie ma Slovenská republika nasadila na východný front bojovať proti So-vietskemu zväzu. Rýchlo som však pochopil, kde je pravda, za ktorú chcem bojovať ja. Už v roku 1943 som prebehol k Rusom s cieľom po-raziť vás, Nemcov. A tiež som bojo-val do posledného dňa pre nás ví-ťaznej vojny,“ spomenul slovenský generálmajor. Veru, bol to zaujíma-vý rozhovor. Muži sedeli v Bratisla-ve pod slnečníkom blízkej kaviarne. Tesne potom, ako spoločne položili kyticu k Pamätníku oslobodenia na Hviezdoslavovom námestí. Hoci bolo len predpoludnie, nemohli si nepripiť na zdravie. A na zmierenie. Ako inak – slovenskou borovičkou! Áno – toto bolo naozaj pekné májo-vé predpoludnie...

„Naše jednotky utrpeli vážne straty a prišli o iniciatívu. Poniže

Dukly pri dedine Habura navyše hrozilo obkľúčenie časti našej ar-mády. Hore dolinou som bol so svo-jou jednotkou poverený uskutočniť prieskum bojom. Strieľali na nás z troch strán, ale Haburu sme na potrebný čas opäť získali. Napokon sa zovretiu podarilo zabrániť a naši mohli ustúpiť...,“ spomína na Duklu Nemec.

„Po 12-dňových bojoch na Duk-le, na poľskej strane, mi z môjho 500-členného práporu ostalo už iba 35 bojaschopných mužov. Mína roztrhala aj môjho najvernejšieho priateľa Pavla Gregušku zo Štrby. Už som videl na hranicu, keď črepi-ny z mínometu zranili aj mňa. Kosti na ruke a nohe však ostali celé. Po desiatich dňoch na ošetrovni som sa vrátil znovu do prvej línie,“ pridáva svoje zážitky Slovák.

Zaujímavé bolo pozerať sa na tých dvoch mužov. Tiež preto, lebo akoby v sebe tak trochu niesli sym-boliku svojich vtedajších armád. Vysoký, štíhly a precízny plukov-ník Timpe chodí stále vzpriame-ný. A niekedy viac pochoduje, ako chodí. Podsaditejší a usmievavejší generálmajor Schwarz kráča uvoľ-nenejšie, ale cítiť z neho nesmiernu vôľu, húževnatosť a odolnosť.

Nie, tretiu borovičku si už neda-li. Stačí – veď bolo ešte iba pred obedom. Vzápätí bolo úžasné po-zerať sa na nich, ako sa smejú se-diac vedľa seba v aute. To, keď gen. Schwarza viezol voz domov na okraj Bratislavy a plk. Timpe ho od-prevádzal. Rozprávali sa o rodine. O deťoch a o vnúčatách. Tešili sa zo života. A tešiť sa z neho mohli aj preto, lebo v tej najstrašnejšej vojne nezabili jeden druhého. Na Dukle, kde stáli jeden proti druhému...

„Pre mňa má dnešný deň obrov-ský význam. Nesmieme zabudnúť na to, čo bol fašizmus a čo bola druhá svetová vojna. Ale keď naj-mä mladým ľuďom aj bojovníci z oboch strán vtedajšieho fron-tu ukážu, že sa tešia zo spoločnej Európy, mal ten dnešok zmysel,“ mieni generálmajor Schwarz, pred časom predseda a dnes čestný pred-seda Slovenského zväzu protifašis-tických bojovníkov.

„Som veľmi dojatý a som šťastný, že sme sa mohli stretnúť a podať si ruky,“ úprimne odkryl pri rozlúčke pred Schwarzovým domom svoje vnútro inak dosť strohý plukovník Timpe. Nie je to ešte o slze – ale oči, áno, tie má vlhké dojatím.

Zranenia, oslobodenie,porážka...

„Tu, aha, strela preletela nemec-kou prilbou odzadu. Vojakovi, čo

ju mal na hlave, prerazila zadnú aj prednú časť lebky – a uviazla v prednej časti prilby...,“ ukázal plukovník v. v. Nikolaj Tegza najo-riginálnejší kúsok zo svojej muzeál-nej zbierky. Zbierku tento vojnový veterán pritom už bezplatne daroval Akadémii ozbrojených síl v Liptov-skom Mikuláši. Aj napriek tomu, že len za uvedenú nemeckú prilbu mu núkali niekoľko tisíc eur.

Plukovník Timpe zobral prilbu do ruky so záujmom. Cítiť z neho smú-tok. Nikto sa nečudoval... Potom žoviálny plukovník Tegza zobral plk. Timpeho pod pazuchu a privie-dol ho k mape...

Opäť – aké zaujímavé bolo po-zerať sa na týchto bývalých nepria-teľov z Dukly. A nielen z nej. Veď plk. Tegza sa prihlásil do bojov proti Nemecku ako dobrovoľník

už v roku 1939. Vtedy sa formova-la prvá čs. jednotka ešte na území rýchlo porazeného Poľska. Po ústu-pe na územie Sovietskeho zväzu ho paradoxne internovali ako väzňa v stalinskom gulagu. Živoril na Vor-kute za polárnym kruhom. Takmer neprežil od hladu a vyčerpania. „Tu je Buzuluk, kde vznikla prvá československá vojenská jednotka v Sovietskom zväze. Tam ma ako 45-kilového „bohatiera“ v novem-bri 1942 previezli na vlastnú žia-dosť z gulagu. Túžil som bojovať za svoju vlasť,“ vysvetľoval svoj dra-matický príbeh Nikolaj Tegza. Us-mievajúc sa, ukazoval svojou fran-cúzskou palicou na vojnovú mapu: „Bojoval som pri Sokolove, bojoval som proti vám o Kyjev, Žaškov aj Bielu Cerkev. Na západnej Ukrajine som bol ako podporučík zástupcom

veliteľa protilietadlovej batérie. Vtedy ma v boji zranil váš míno-metný granát. No po dvoch mesia-coch liečenia sme už mali na Dukle tú česť bojovať proti sebe,“ vtipko-val stále veselý Tegza. Bola z neho cítiť radosť z dávneho vojnového víťazstva – o tom niet pochýb. No aj z toho, že sa stretáva so svojím bývalým protivníkom. Pritom s plk. Timpem hovoril bez štipky irónie či povýšeneckého tónu. To by bolo hneď poznať. Ich držanie sa popod pazuchy by v sekunde zvädlo...

Následne si jeho francúzsku pa-licu požičia plk. Timpe. Teraz uka-zoval svoje boje na mape on: „Aj ja som sa do Wehrmachtu prihlásil dobrovoľne. Zmobilizovali ma ešte pred riadnou maturitou. Stal som sa delostrelec. Po bojoch v Orle a Charkove ma prvý raz vážnejšie

Plk. H. Timpe a genmjr. S. Naďovič – úcta padlým na Dukle Foto: P. Vitko

Na zmierenie a na mierovú budúcnvpravo plk. H. Timpe

Na Dukle zľava genmjr. S. Naďovič, plk. H. Timpe a pplk. H. Schmit

7 BOJOVNÍK / 23

erenie, ale bez zabúdania

zranil ruský samopalník v bojoch o Stalingrad. Mal som šťastie, že ma stihli odsunúť do zázemia skôr, ako naša miliónová armáda mar-šala von Paulusa padla do zajatia. No a okrem Dukly som sa zúčastnil najmä na ústupových bojoch v Poľ-sku. Ešte 20. apríla 1945, už u nás v Nemecku, naša armádna skupina zaútočila smerom na Bautzen. Cie-ľom bolo odľahčiť obrane Berlína. To sa, pravdaže, nepodarilo...“

„Aj my sme si mysleli, že prie-smykom na Dukle v jeseni 1944 iba prefrčíme a východoslovenský Prešov obsadíme do troch týždňov, nie za tri mesiace...,“ spomenul plk. Tegza. No zároveň dodal : „Ale my sme ho napokon oslobodili...“

Oboch veteránov na Akadémii ozbrojených síl prijal vtedajší pro-rektor a dnes už rektor Pavel Ne-

čas. Veterán Tegza, okrem toho, má v akadémii svoje múzeum, učil od roku 1959 do roku 1977 na vo-jenských školách. „Prijatie na vo-jenskej akadémii je pre mňa veľká česť, lebo aj veľká časť mojej vojen-skej kariéry bola spätá s vojenským školstvom,“ ozrejmil plk. Timpe. Priznal, že z povojnovej porážky, dezilúzie a depresie ho dostalo až štúdium. Hej, vyrastal v časoch hit-lerovskej propagandy a ťažko chá-pal svet inak, ako mu predtým do hlavy natlačila hitlerovská propa-ganda. Aj preto, aby lepšie pochopil svet, na univerzite po vojne absol-voval dejepis a politológiu. V 50. rokoch prijal ponuku podieľať sa na budovaní už demokratickej armády vtedy Nemeckej spolkovej republi-ky. Tešil sa, keď západné Nemec-ko pozvali do NATO, kde už boli

aj armády kedysi znepriatelených štátov. A teší sa, že spolu so zjed-noteným Nemeckom je v Aliancii aj Slovensko.

A ešte niečo: „Už ako dôstojník v zálohe som v rokoch 1983 – 1990 šéfoval civilnému odbornému časo-pisu o vojenskej logistike a podpore vojsk. No a do roku 2005 som bol stálym nemeckým dopisovateľom švajčiarskeho vojenského časopisu ASMZ,“ povedal nemecký dôstoj-ník, ktorý je aj člen Európskej aso-ciácie vojenskej tlače. Práve na 27. kongrese tejto organizácie v roku 2006 v Bruseli prvý raz oslovil Pavla Vitka z vojenského časopisu OBRANA, že by sa chcel pokloniť pamiatke padlých vojakov na Duk-le. A či by mu pomohol s cestou. Podarilo sa to až v roku 2011. Celé symbolické podujatie, stretnutia ani

návštevy by sa však neuskutočnili bez generálmajora v.v. Svetozá-ra Naďoviča z Klubu generálov Slovenska. Bez jeho entuziazmu a ústretovosti. A bez jeho úžasných vedomostí o duklianskom bojisku. Veľké poďakovanie za pomoc pat-rí aj podplukovníkovi Herbertovi Schmitovi, nemeckému vojenské-mu pridelencovi.

Slovanská dušaa nemecká slza

Vráťme sa však k „ceste zmiere-nia“. Heinrich Timpe kráčal hore dedinou Habura. Na jej začiatku ukazoval, kde mala jeho jednot-ka východiskové postavenie pred kľúčovým bojom. Vraví, odkiaľ sa najviac bránili streľbe ruskej pe-choty a skade sa približovali ustu-pujúce nemecké tanky. Hodnotí, že útok týmto údolím bol v ich situácii takmer samovražedný plán. „Veliteľ mi mimo počutia ostatných šepce, že odmietnuť rozkaz síce nemôžem, ale môžem sa zastaviť za prvou zá-krutou, kde ma už nebude vidieť... A ja som mu povedal, že pre takýto prístup prehráme vojnu...“

Nuž – veru nie! Plk. Timpe ani po desaťročiach nemienil hovoriť o tom, že sa trebárs vyhýbal boju. Iste, dnes už ani len nechce špe-kulovať o tom, ako by sa vyvíjala situácia, keby Hitler vojnu vyhral. Je rád, že veci sú tak, ako sú. No zároveň sa pokúša obhájiť svojich kolegov z Wehrmachtu. „Neboli sme gestapo, neboli sme SS. V jed-notkách, ktorým som velil alebo som bol ich súčasťou, dajaké zná-silňovanie či rabovanie neexistova-lo. Áno, politici nás vrhli do boja – tak sme bojovali. Ale nerabova-li...“ No pravdaže – aj on už dnes vie o vypaľovaní, rabovaní, depor-táciách, masových popravách a ho-lokauste. A Wermacht – ten veruže ani v týchto zverstvách nebol bez viny. To vôbec nie... „Je mi to ľúto. To nemalo byť,“ povedal a sklo-nil hlavu. Zároveň ako profesionál ocenil statočnosť sovietskych vo-jakov: „Aj tu na Dukle som takmer nechápal, s akým nasadením a do-slova pohŕdaním so životom išli do boja. Pamätám si, ako sme zamerali a zlikvidovali obsluhu guľometné-ho hniezda. Do piatich minút z toho stále zameraného hniezda už pálila nová obsluha. Bolo logické, že ani ona nemá najmenšiu šancu...“

Potom sa opäť vrátil k svojmu osobnému príbehu. Energicky krá-čal hore Haburou, takmer pocho-doval...

„A vy tu čo tak všetko obzerá-te?“ zvolal spoza plota pán Andrej Rapáč. „Ale sprevádzame jedného Nemca, čo tu bojoval cez druhú svetovú vojnu,“ odpovedali sme mu. Generál Naďovič, pplk. Schmit a autor tohto článku s napätím čaka-li, aká bude jeho reakcia. Veď ľudia z tunajších dedín si cez okupáciu vytrpeli viac ako príliš... Takže – odpľuje si? Opľuje nás? Bude nás ignorovať? Alebo...?

„Práve vtedy, keď Nemci útočili hore našou dedinou a všade všetko to vybuchovalo, tamto pod vrchom Dobrivka sme sa aj so šiestimi ďal-šími rodinami schovávali v koryte ľadového potoka. Mysleli sme, že je to naša posledná hodina!“ prekvapil nás osobnou spomienkou pán Rapáč. On v tom potoku ako päťročný totiž mrzol tiež! A lúčil sa so životom... No prekvapil nás ešte viac. Už v ňom nebola nenávisť! Ponad plot svojej záhrady podal Heinrichovi Timpemu ruku. Ten zobral pravicu Ondreja Ra-páča do oboch svojich dlaní. Stisol ju. Za to podanie ruky bola z neho cítiť vďačnosť. Nie – tento Nemec až takúto „širokú slovanskú dušu“ nečakal. V očiach mu vidieť slzy... Po stretnutiach s protinacistickými bojovníkmi Karolom Schwarzom a Nikolajom Tegzom to bolo už tre-tí raz, čo ostal celkom „namäkko“. Pritom Timpe je tvrdý chlap! Pri návštevách vojenských cintorínov padlých nemeckých vojakov vo Važ-ci a v Hunkovciach ostal vojakom, ktorý dokázal potlačiť svoje city...

K monumentálnemu Pamätníku Československej armády na Duk-le kráčali dvaja muži. Prvým bol generálmajor vo výslužbe Sveto-zár Naďovič. Nie je už z generácie priamych účastníkov 2. svetovej vojny. Bol posledným veliteľom pozemných síl porevolučnej Čes-koslovenskej federálnej armády. Tiež začiatkom 90. rokov riadil od-sun okupačných sovietskych vojsk z nášho územia. No hlavne – dnes je člen užšieho vedenia Klubu gene-rálov Slovenska. Je jeho spoluzakla-dateľom a dušou. Práve tento Klub a konkrétne generál Naďovič má spolu s redakciou OBRANA a s ne-meckým vojenským pridelencom podplukovníkom Herbertom Schmi-tom ťažiskový podiel na organizácii celej „cesty zmierenia“. No aj sám generálmajor Naďovič, presvedče-ný antifašista, má k Dukle bolestné väzby: „Môj najstarší bratranec Vik-tor Naď bol veliteľ čaty zákopníckej čaty 1. paradesantného práporu 2. čs.paradesantnej brigády. Keď mu nastražená mína oddrapila v noci nohu, sám si ešte pri vedomí odrezal fínskym nožom jej roztrhaný zvy-šok. Chcel zastaviť krvácanie a do-plaziť sa k svojim. Kým ho priniesli na ošetrovňu, vykrvácal...“

Plukovník Heinrich Timpe a ge-nerálmajor Svetozár Naďovič neboli v uniformách. No pred pa-mätníkom obetí Dukly sa vzorovo postavili do vojenského pozoru. Zasalutovali. Vo vzduchu bolo cí-tiť to najdôležitejšie. Úcta padlým! Zmierenie! A dnes už aj priateľstvo. Podali si ruky. Generálmajor Sveto-zár Naďovič hosťovi s mimoriadne širokým rozhľadom hovoril o tunaj-ších bojoch. O víťazných bojoch! Plukovník Timpe porážku uznal. V blízkej reštaurácii si všetko ostat-né dopovedali pri pive. Pri pamätní-ku na Dukle po nich ostala spoločná slovensko-nemecká kytica. Kytica zmierenia... Pavol VITKO

nosť Európy – vpravo genmjr. K. Schwarz, Foto: P. Vitko

Foto: P. Vitko

Pamätník Andrej Rapáč podáva ruku H. Timpemu, v strede genmjr. S. Naďovič Foto: P. Vitko

Plk. Nikolaj Tegza ukazuje svoju vojnovú púť Foto: P. Vitko

Plk. N. Tegza a plk. H. Timpe v múzeu na pôde Akadémie ozbroje-ných síl Foto: P. Vitko

BOJOVNÍK / 23 8

OSUDY ZNÁMYCH SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍJán Andrej Segner(9. 10. 1704 – 5. 10. 1777) VEDEC, FYZIK, MATEMATIK

Po niektorých významných ľu-ďoch sú pomenované ulice miest, menej je takých, po ktorých je pomenovaný kráter na Mesiaci. Po významnom vedcovi Jánovi Andrejovi Segnerovi, ktorý pre-slávil našu krajinu vo svete, je pomenované jedno i druhé. No on by bol azda najšťastnejší, keby vedel, že sa naplnilo jeho životné krédo „byť užitočným aj po smr-ti“, pretože napriek úspechom, ktoré dosiahol, zostal skromným človekom. Môžeme to usudzovať aj z dobových materiálov z Hal-le, v ktorých bolo po jeho smrti uvedené: „Väčšina učencov je užitočná len svojimi vedecký-mi prácami. História týchto prác je väčšinou tou peknou časťou ich vlastného života. Segner bol užitočný aj svojím životom. Bol to čestný muž v pravom slova zmysle, priateľský k ľuďom, dob-rého srdca, dobromyseľný. Bol ochotný pomôcť, bol nepriateľom chvastúnstva a nepravdy, súcitný a dobrosrdečný. Bol vyrovnanej povahy, či v chorobách, alebo pri nehodách, veselý a neotrasený. Svoje vášne ovládal, hoci bol od prírody prchký. To boli dôvody, že každý, kto ho poznal, mal ho rád a vážil si ho.“

Rodina Segnerovcov patrila k známym meštiackym rodom. Dodnes stojí v Bratislave na Mi-chalskej ulici známa Segnerova kúria, kde bývali, a zachoval sa aj kamenný rodový erb, ktorý stál na potoku Vydrica. Ján Andrej Seg-ner sa narodil 9. októbra 1704. Mal iba štyri roky, keď mu zomre-la mama, a odvtedy ho vychová-val otec so starým otcom. Talen-tovanému chlapcovi umožnili štu-dovať, najskôr na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol v tom období profesorom Matej Bel, ne-skôr v školách v Rábe a Debrecí-ne, na vysokú školu ho poslali do Jeny. Tam študoval medicínu, ale intenzívne sa venoval i matemati-ke a prírodným vedám.

V roku 1729 sa s lekárskym diplomom vrátil do Bratislavy, ale vykonávať lekársku prax v rod-nom meste a neskôr v Debrecíne vydržal iba dva roky. Volanie fy-

ziky a matematiky bolo silnej-šie, preto sa rozhodol vrátiť na univerzitu do Jeny a venovať sa týmto vedným disciplínam. Stal sa profesorom matematiky, po

dvoch rokoch odišiel prednášať matematiku, fyziku a iné prírodné disciplíny do Göttingenu a svoju vedeckú a pedagogickú kariéru zavŕšil na univerzite v Halle, kde zotrval až do smrti.

Na univerzite v Göttingene, kde pôsobil dvadsať rokov, sa zo-známil s jedným z najväčších ma-tematikov a fyzikov 18. storočia Leonardom Eulerom, ktorý vedel oceniť výsledky Segnerových ve-deckých prác a v niektorých svo-jich dielach sa na ne odvolával. Segner bol v tom čase už známy

v európskych vedeckých kruhoch ako vynikajúci pedagóg, ale pre-dovšetkým ako autor učebníc a vedeckých prác z matematiky, fyziky a astronómie. Charakteris-

tické pre jeho dielo, postoj k vede a napokon i k životu je vyjadrenie v úvode diela Specimen theoriae turbinum z roku 1735: „Pokúsil som sa o to, aby som oddelil zby-točné od podstatného a aby cesta pre tých, čo sa utiekajú k vede, bola čím kratšia. Časom som čo-raz menej dovolil – a k tomu ma nabádala prax –, aby sa vyskytli iné odôvodnenia, okrem tých, ku ktorým možno úspešne dospieť pomocou matematických dis-ciplín.“ Roku 1739 vyšla jeho učebnica aritmetiky a geometrie,

učebnica fyziky a roku 1746 Ein-leitug in die Naturlehre (Úvod do prírodovedy), ale to je iba časť z množstva vedeckých prác tohto geniálneho vedca, ktorý nenadar-

mo patril v Nemecku, ale i v ce-lej Európe k najvýznamnejším autorom matematických učebníc v 18. storočí.

S menom tohto významného vedca sa v laických i odborných kruhoch najčastejšie spája jeho známy objav, ktorý vošiel do de-jín fyziky pod názvom Segnero-vo koleso. Rozličné zariadenia, v ktorých sa využíval pohybový účinok reaktívnej sily, boli už známe, keď Segner začal skúmať princíp odbornejšie, na základe vedomostí z matematiky, fyziky,

prírodovedy. Na jednoduchom modeli postupne odvodil výraz pre výtokovú rýchlosť vody, určil zvýšenie tejto rýchlosti v dôsled-ku odstredivej sily a vypočítal účinnosť stroja pre prípad štyroch výtokových trubíc. Svojím obja-vom upozornil na možnosť využi-tia reaktívnej sily, čo neskôr našlo uplatnenie pri konštrukcii vod-ných turbín a o pár storočí neskôr i pri raketových motoroch.

Segner sa dožil aj uplatnenia svojich teoretických prác v praxi, pretože onedlho po ich zverejne-ní postavili neďaleko Göttingenu olejový mlyn, ktorý bol poháňaný veľkým Segnerovým kolesom. Na jeho vedeckú prácu o reaktívnom vodnom kolese nadviazal Leonard Euler vo svojich prácach z oblasti hydrodynamiky. Tento význam-ný matematik vo svojich dielach spomínal Segnerovo meno a zdô-razňoval jeho zásluhy, dôkazom čoho bolo i jeho odporúčanie, aby ho zvolili za čestného člena pet-rohradskej akadémie, a podpora pri získaní profesúry na univerzite v Halle.

Okrem fyziky a matematiky sa Ján Andrej Segner zaoberal i astronómiou a roku 1775 vydal v nemeckom jazyku dielo Astro-nomické prednášky, zreteľný po-kyn k dôkladnej znalosti oblohy, kde vyjadril poznatok, že pokrok v matematike a fyzike nemožno dosiahnuť bez znalostí astronó-mie. Ako lekár vypracoval zásady správneho regulovania krvného tlaku. Svoje poznatky o teórii svetla vyjadril v diele O hustote svetla. A to zďaleka nie sú všetky jeho pozoruhodné objavy a vý-sledky, ktorými sa zapísal do dejín exaktných vied.

Úspešný vedec bol ocenený členstvom najznámejších vedec-kých spoločností v Európe – Roy-al Society v Londýne, akadémií vied v Berlíne a Petrohrade, Krá-ľovskej spoločnosti v Göttingene. Keď sa stal profesorom, pruský kráľ Friedrich II. mu udelil titul tajného kráľovského radcu a ďal-šie vyznamenania. Zomrel 5. ok-tóbra 1777 v Halle. Jozef LEIKERT

(Pre Bojovník bez nároku na honorár)

Spomienky HronsečanovHronsek nepatrí k veľkým ob-

ciam, ale aj napriek tomu má zaujímavú minulosť, o čom sa možno dozvedieť aj z reálií vod-ného goticko-renesančného hradu, renesančno-barokového kaštieľa a evanjelického artikulárneho dre-veného kostola a zvonice. Hron-sečania svoju hrdosť na minulosť prezentujú v publikácii Spomien-ky Hronsečanov na protifašistický odboj, SNP a oslobodenie. Pripra-vil ju Ondrej Bohuš s kolektívom, vydal Klub priateľov Múzea SNP vo Vydavateľstve M. Vaška, Pre-šov. Je to výsledok úsilia kolektí-

vu i keď je zrejmá neúnavná práca zostavovateľa O. Bohuša a tiež fi nančná podpora viacerých spon-zorov.

V príhovore sa čitateľ dozvie, že pripraviť toto dielo malo svoju anabázu. Zhromaždené podklady sa stratili a bolo treba začať od za-čiatku. Viacerí nadšenci dokázali pripraviť text a obrazové prílohy v takej forme, že vydaná kniha nielenže je dobrou vizitkou o ak-tivitách Hronsečanov v ilegalite, SNP, počas nemeckej okupácie a frontových bojov, ale aj o úsi-lí o zachovanie odkazu otcov.

Odboj proti fašistickému režimu a okupačným nemeckým silám sledoval i v tejto obci túžbu po de-mokracii a solídnom štáte. Kniha zaznamenáva rozmanité príspev-ky tunajších obyvateľov do tohto zápasu, či už to bol evanjelický farár, učiteľ, železničiari, roľní-ci, muži a ženy rôzneho veku a aj odlišného vierovyznania a politic-kej orientácie. Hronsek bol sved-kom ilegálnych stretnutí, príprav na ozbrojené vystúpenie, činnosti pancierových vlakov a jednotiek 1. čs. armády na Slovensku, par-tizánov RNV, príchodu a pomoci

zo zahraničia na letisko Tri Duby, hrdinské pôsobenie letcov, prísluš-níkov 2. čs. paradesantnej brigády, záchrany Židov a tiež zostrelených amerických letcov. Autori uvá-dzajú desiatky mien a väčšinou aj konkrétnu činnosť v náročných podmienkach. Čitatelia si rých-lo uvedomia, že je opísaná účasť Hronsečanov v etape rokov 1938 – 1945 s veľkou dávkou politických udalostí. Text, výrečné fotografi e, listy, denníky, dokumenty, úryvky z publikácií sú jedinečným pohľa-dom na minulosť, ktorá zotrváva v pozornosti. Milan GAJDOŠ

9 BOJOVNÍK / 23

Bratislava 23 s 92-ročným MUDr. Jánom Chudíkom, CSc. Bratislava 26 s 84-ročným prof. Ing. Jaroslavom Urbanom, CSc. Dolné Vestenice s 89-ročnou Helenou Humajovou. Gočaltovo s Margitou Mač-kinovou. Giraltovce s 93-ročnou Má-riou Lechmanovou a 84-ročnou Annou Nigošovou. Habura so 64-ročným Niko-lajom Sekelom. Horná Súča s 90-ročným Petrom Birásom. Chotča s 89-ročnou Júliou Šmajdovou. Klenovec s 99-ročnou Janou Vrbinskou a 87-ročným Jánom Zvarom.

Muráň s 89-ročným Júliu-som Frandelom. Pohorelá s 86-ročným Karo-lom Baksom. Stará Kremnička so 72-roč-ným Jánom Slašťanom. Stropkov s 81-ročnou Má-riou Zajacovou. Topoľčany 1 s 83-ročnou Irenou Petrášovou. Tlmače s 87-ročným Jánom Škvareninom. Vagrinec s 88-ročným Jánom Hermánom. Žiar n/Hronom s 92-ročným Pavlom Foltanom a 61-ročným RSDr. Jánom Kučerkom.

Česť ich nehynúcej pamiatke!

Navždy sme sa rozlúčiliOslávenec Jozef Vyskoč

Dlhoročný člen našej MO SZPB v Šuranoch Jozef Vyskoč, bývalý obľúbený učiteľ, riaditeľ ZŠ a vý-znamný organizátor športu v na-šom meste, sa 5. septembra dožil 90 rokov. Narodil sa 5. 9. 1921 v Krupke – Čierny Balog. Staro-horská dolina sa postupne stala významným centrom Povstania. Nachádzali sa tu bojovníci 1. par-tizánskej brigády STALIN pod velením majora Jegorova, ktorý mal svoj štáb umiestnený v Ka-lišti. Mladý Jozef Vyskoč sa sám po stretnutí s majorom Jegorovom rozhodol s brigádou partizánov spolupracovať. Brigáda potrebo-vala spoľahlivé informácie o po-stavení nepriateľa, ktoré sa stali kľúčovými pre operačného velite-ľa v Starohorskej doline. Vyskoč bol poverený vykonávať spravo-dajskú činnosť, stal sa rozvied-číkom pre partizánsky štáb parti-

zánskej brigády STALIN. Do od-boja postupne zapojil celú svoju rodinu. Vyhlásenia SNP v Banskej Bystrici, 29. augusta 1944, sa zú-častnil osobne. Po vojne pôsobil ako učiteľ v Šuranoch. Začal or-ganizovať práce na výstavbe špor-tových ihrísk za pomoci žiakov a ich rodičov. V okolí meštianskej školy boli brigádnicky vybudo-vané tieto ihriská: hádzanárske, basketbalové, pre vybíjanú, vo-lejbalové, bežecké dráhy. V strede vybudovali malú tribúnu. Aj jeho zásluhou bola v Šuranoch v roku 1968 vybudovaná nová ZDŠ na Ulici SNP. Jej riaditeľom sa stal J. Vyskoč. Okrem športu sa na ško-le venovali aj branným krúžkom, najmä streleckému. Z jeho ini-ciatívy, ako odbojára, zriadili na škole Izbu revolučných tradícií, ktorá sa stala učebňou regionálnej a národnej histórie. Jozef Vyskoč

za odbojovú činnosť v SNP a za prácu v SZPB dostal mnohé vy-znamenania od ÚR SZPB a Ob-lastného výboru SZPB v Nových Zámkoch.

Vážený pán učiteľ! My, Vaši bývalí žiaci, kolegovia a priatelia Vám k vzácnemu jubileu prajeme veľa zdravia a pohody v kruhu Va-šich najbližších. Za dlhú, aktívnu prácu v MO SZPB Vám ďakuje výbor a členovia našej organizá-cie. Jozef TAMAŠKOVIČ

Milá slávnosť v SenciÔsmeho októbra sa konala v ZO SZPB v Senci milá slávnosť.

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea – deväťdesiatich rokov bola vyznamenaná členka našej organizácie – odbojárka ZUZANA ZRNEKOVÁ Medailou M. R. Štefánika III. stupňa.

„Moji traja bratia sa zúčastnili odboja. Niekoľkí moji bratanci a priatelia padli alebo boli umučení. Nemohla som konať inak,“ uviedla oslávenkyňa. Ján KUČERA, ZO SZPB Senec

• Bratislava 3: Amália Mat-kovčíková 86 a MUDr. Katarína Schneková 84 rokov.• Bratislava 4: Ľudovít Ochaba 85 rokov.• Bratislava 7: Alžbeta Kardošo-vá 84 rokov.• Bratislava 12: Jozef Buňa 86 rokov.• Bratislava 15: doc. MUDr. Martin Janec 90 rokov.• Bratislava 22: Samuel Koniar 88 rokov.• Bratislava 24: JUDr. Mirosla-va Mesiarová a JUDr. Pavel Ku-senda 89, Dr. Milan Kašjak 83 rokov.• Bratislava 26: Anna Balážová 89 a Gustáv Števlík 86 rokov.• Bratislava 46: Gustáv Suchý 92 a Valéria Horáková 81 rokov.• Brezno 1: Marta Szabová 88 rokov.• Brezno 2: Oto Kolesár 85 a Ru-dolf Valent 70 rokov.• Banská Bystrica – Uhlisko: Ing. Zdenek Valach 83 rokov.

• Banská Bystrica – Radvaň: Ing. Milan Černický 55 rokov.• Banská Bystrica – Fončorda: Imrich Gibala 91, Margita Prie-chodová 87 a Ing. Ondrej Štrbák 75 rokov.• Banská Bystrica – Tr. SNP/A: Vladimír Sendecký 80, Marta Ja-gošová, Hana Krippnerová a Pa-vel Nikodém 75 rokov.• Bojnice: Ing. MUDr. Rudolf Borovský 88 rokov.• Dolná Krupá: Helena Štibra-nyová 65 rokov.• Dobšiná: Žofi a Bukovinská 87, Anna Hutníková, Gabriela Kacvinská a Ján Gecelovský 86, Anna Kranerová 84 a Margita Lehocká 82 rokov.• Giraltovce: Andrej Kočiš-čak-Paľa 91, Imrich Šramko 88, Anna Migošová 84, Anna Barto-šová 81 a Anna Pantlikašová 80 rokov.• Gočaltovo: Zuzana Balážová 87 rokov.• Hniezdne: Alžbeta Dubielová

84 a Helena Slimáková 55 rokov.• Hrachovo: Jolana Sihelská a Matúš Halaj 85, Milan Murinček 60 rokov.• Hnúšťa: Irena Vranská 88 ro-kov.• Horná Súča: Mikuláš Medvec 80 rokov.• Kordíky: Anna Donovalová 70 rokov.• Košice pri IS: Ján Kriška 88 a Mária Krišková 86 rokov.• Košice 8: Ľubica Gazdičková 55 rokov.• Košice – Staré mesto: Peter Matišin 88 rokov.• Košice – Sídl. Mier: Justína Kurucová 94, Margita Gáborová 92, Alžbeta Burgerová, Štefan Gőmőri a Imrich Mesároš 91, Magdaléna Urdová 90, Anna Džundová a Anna Mrázová 89, Zoltán Langer 88, Valéria For-batová, Helena Marcišinová, Jarmila Spielvogelová a Alžbe-ta Starková 87, Zoltán Zuna 83, Margita Serišová 82, Oľga Be-gányiová 75 a Helena Matová 70 rokov.• Kolačno: Emília Duchovičová 50 rokov.• Klenovec: Margita Trnavská 82, Elena Ulická 55 a Ľubica Vančíková 50 rokov.• Liptovská Teplička: Mária Koreňová 85 rokov.• Liptovský Ján: Jozef Brziak 88 rokov.• Liptovský Mikuláš: Ján Plch 94 a Milan Gerik 87 rokov.• Levoča: Alžbeta Molitorová 88 a Anna Teringová 82 rokov.• Lehota p/Vtáčnikom: Jozef Vida 92 rokov.• Lučenec 4: Eduard Kohútik 87 rokov.• Lomné: Jelena Chudá 87 ro-kov.• Ladomirová: Mária Pasnišino-vá 85 rokov.

• Ľubietová: Pavol Dobrik 90 rokov.• Medzibrod: Anna Šutáková 82 rokov.• Modra: Jozefína Kišonová 85 a Jozef Brtáň 55 rokov.• Myjava: Viera Smetanová 83 a Kristína Borovská 75 rokov.• Martin – Stred: Zuzana Har-manová 81 a RSDr. Michal Ma-lík 60 rokov.• Martin – Sever: Mária Pelcro-vá 84 rokov.• Makovce: Mária Hruščaková 89 a Štefan Čepa 65 rokov.• Medvedie: Ján Vančišin 97 a Peter Duleba 83 rokov.• Okrúhle: Helena Šimková 83 rokov.• Očová: Gizela Debnárová 65 rokov.• Pichne: Michal Maciboba 98 rokov.• Pohorelá: Juliana Tlučáková 92 a Anna Puťošová 88 rokov.• Pezinok: Anna Lovičová 87 a Mária Beráková 45 rokov.• Púchov: Božena Makuchová 82 rokov.• Piešťany: Jolana Soukupová a Štefan Bajnok 92, František Jankech 90, Emil Sedlák, Viliam Švec a Tibor Urbánek 88, Štefá-nia Klimčíková, Katarína Beňo-vá a Štefan Potocký 86, Štefánia Baranovičová a Emília Bardiov-ská 85, Margita Hlaváčová a Ru-dolf Valo 84, Viera Hadvigová a Ján Chorváth 81, Agneša Ko-valinková 80, Libuša Komárko-vá 70 rokov.• Rimavská Sobota 1: Pavel Sekerka 88, Barnabáš Szabó 70, Ladislav Szabó a Ing. Miroslav Martiš 50 rokov.• Rimavské Brezovo: Emília Čupková 85 rokov.• Ružomberok: Mária Beťková 86 rokov.• Stará Ľubovňa: Margita Česli-kovská 86, Anton Špes a Ing. Ján Petrus 60 rokov.• Sučany: Viera Brveníková 70 a Ján Pakán 60 rokov.

• Skýcov: Štefánia Žikavská 86 rokov.• Stará Turá: Emília Gregorová 84 rokov.• Stará Kremnička: Rozália Orságová 89, Kamil Žiak 80 a Magdaléna Pračková 75 rokov.• Snina – mesto: Ladislav Ja-coš 93, Anna Savková 91, Jozef Dunaj 90, Mária Kornuciková 87, Mária Gabáková, Mária Ka-raščáková a Ing. Ivan Cilip 85, Anna Čopíková a Anna Kovaľo-vá 84, Margita Hudáková a He-lena Ižáková 83, Mária Kurťako-vá 82, Mária Holotová 81, Anna Petrová 55 rokov.• Stropkov: Anna Mižová a Ján Komišak 85 rokov.• Svidník: Ján Hvizd 83, Michal Artim 75 a Michal Holovka 55 rokov.• Tlmače: Emília Červenáková 83 rokov.• Trnava 3: Ondrej Homola a Štefan Reipricht 89, Oľga Mi-lová 80, Zlatica Milošovičová 70 rokov.• Trenčín 1: Florian Majzel 87, Ján Klčo 84 a Magdaléna Ková-čová 81 rokov.• Trenčín 2: Marta Píšová 87 ro-kov.• Ulič: Anna Fedičová 92 a Gize-la Lipovská 89 rokov.• Zvolenská Slatina: Martin Borguľa 82 a Zuzana Babicová 81 rokov.• Zvolen – Zlatý Potok: Ján An-tal 87, Milica Lehocká 81, Emí-lia Antalová 80 a Anna Samleko-vá 65 rokov.• Zvolen – Centrum 3: Zdena Kubišová 93, Vojtech Gregáň 87, Anna Flíderová a Ladislava Mandysová 86, Ján Krajčík 84, Magda Gregáňová a Anna Pavlí-ková 83, Oľga Murínová a Hele-na Odzganová 80 rokov.• Žiar n/Hronom: Matilda Šlau-ková 87, Ing. Albert Frič 82 a Mária Orsághová 81 rokov.

Jubilantom srdečne blahoželáme!

Jubilanti ZO SZPB sa dožívajúJubilanti ZO SZPB sa dožívajú

Konto BojovníkNa konto nášho časopisu prispela Helena Horvátová zo Zlatých Moraviec sumou 50 eur. Darkyni srdečne ďakujeme!

Číslo účtu pre čitateľov, ktorí by radi prispeli na Konto Bojovník: 63831012/0200, v.s. 035.

BOJOVNÍK / 23 10

Na hrdinu nezabúdameObec Jarabina je bohatá nielen

na folklór, ale aj na významné osobnosti, ktoré sa svojimi činmi a výnimočnými schopnosťami zviditeľnili u nás a vo svete. Jed-ným z takých rodákov je i ser-žant americkej námornej pechoty Michal Strenk (Michael Strank). Človek, ktorý sa zapísal medzi hrdinov nielen americkej histórie.

Narodil sa 10. novembra 1919 v Jarabine a ako 3-ročný odišiel s rodičmi do USA. Po vyštudo-vaní strednej školy v Pensylvánii v roku 1939 vstúpil ako dobrovoľ-ník do námornej pechoty. Počas 2. svetovej vojny velil hliadke, ktorá v bojoch o japonský ostrov IWO JIMA vztýčila na vrchole jeho vy-hasnutej sopky víťaznú zástavu. Úplného dobytia ostrova sa však nedožil, padol 1. marca 1945, keď do piesku kreslil náčrt novej bojovej akcie. Jeho telo je pocho-vané na Arlingtonskom cintoríne v meste Washington, D.C. V roku

2007 mu na jeho rodnom dome bola odhalená pamätná tabuľa.

Je tomu už 10 rokov, kedy sa v jeseni prvýkrát konal turistický

pochod na počesť jeho narodenia. Štvrtého októbra sme si uctili jeho pamiatku tradične – turistickým pochodom na hôrku Háj. Tento-raz sa pochodu zúčastnili žiaci 1. a 2. stupňa našej základnej školy, pedagogickí i nepedagogickí za-

mestnanci. V Háji riaditeľ školy Jozef Kovalčík všetkým pripo-menul udalosti, ktoré sa odohrali počas bojov na IWO JIME počas

2. svetovej vojny, zmienil sa aj o zaujímavostiach zo života M. Strenka a jeho tragickej smrti.

Keďže počasie nám prialo, po chod sme zavŕšili opekaním a nadchýnali sme sa čarom okoli-tej jesennej prírody. Ž. ŠTEFANIKOVÁ

Žiaci základnej školy si pripomenuli rodáka z Jarabiny Michala Strenka. Foto: žš

Prehliadka vojenskéhoarchívu

V spolupráci s Vojenským archívom v Trnave pripravila Historicko-dokumentačná ko-misia pri Oblastnom výbore SZPB v Trnave prehliadku bu-dov Vojenského archívu v Tr-nave, bývalých kasární, odkiaľ odišla do SNP vojenská posád-ka. Zúčastnili sa jej tri žiacke kolektívy a jedna skupina čle-nov Jednoty dôchodcov Slo-venska, mestskej organizácie v Trnave.

Riaditeľ archívu a predseda OblV SZPB v Trnave Jozef

Petráš porozprával o histórii budovy, kde v 17. – 18. storo-čí sídlila Trnavská univerzita, potom vojenské kasárne, dnes vojenský archív. Hlavnou té-mou bola Trnavská vojenská posádka a jej odchod do SNP, boje jednotlivých skupín Du-naj I, II a III. ich bojová čin-nosť, pamätníky guľometné hniezdo a cintorín v Horných Hámroch. Pracovníci archí-vu urobili prehliadku archívu a záver bol pri stane regrutač-ného strediska Ozbrojených síl, kde žiaci dostali malé dar-čeky. Emília DÍTEOVÁ

Prehliadka Vojenského archívu – centrálnej registratúry Trnava. Foto: ed

Naša ZO SZPB si 29. augusta pripomenula 67. vý-ročie SNP. Spolu s ministrom obrany Ľubomírom Gal-kom sme položili veniec k Pamätníku obetiam fašiz-mu, ktorí padli na frontoch 2. svetovej vojny a v SNP. „Čestnosť a odvaha postaviť sa zlu v SNP zvíťazila,“ povedal minister Galko. V našej organizácii je posled-ný žijúci priamy účastník SNP Alojz Cabadaj, ktorý sa v auguste dožil krásnych 91 rokov.

Štrnásteho septembra sme usporiadali, tak ako kaž-dý rok, zájazd po trase BRNO - ŠPILBERK - OŘE-CHOV. Prvá zástavka bola na Špilberku, prehliadkou

katakomb, ktoré slúžili ako najťažšie väznice, mučilo sa tu aj počas 2. svetovej vojny. V ostatnej časti hradu sa nachádza renesančná výstava výtvarného umenia. Po návšteve Špilberka nás čakal chutný obed v Oře-chove. V Obci Ořechov prebiehali niekoľkotýždňové boje. Nemci si k obrane Brna zvolili Ořechov pre jeho výhodné, terénne a prírodné podmienky, dokonca na kostole si zriadili pozorovateľňu, kostol bol skoro zni-čený do základov. Na týchto miestach sa nachádza vo-jenský cintorín, kde položilo svoj život 1467 vojakov a dôstojníkov Červenej armády, ktorí sú tu pochovaní. Minútou ticha a položením venca sme si aj my uctili pamiatku obetí vojny. A. TURANSKÁ

Stupava pracuje naplno

Prešovčania navštívili UžhorodUž päť rokov naša oblastná organizácia aktívne spolupracuje so Zakarpatskou oblastnou radou veteránov Ukrajiny v Užhorode. Recipročná výmena delegácií je prospešná pre obidve zainte-resované organizácie odbojárov. Delegácia Oblastného výboru v Prešove v zložení Jozef Danko, predseda oblastnej organizá-cie, Jozef Kaňuk, tajomník oblastnej organizácie a člen ÚR SZPB a Matej Červeňák, priamy účastník odboja a dlhoročný člen Pred-sedníctva Oblastného výboru SZPB v Prešove bola 22. a 23. sep-tembra na oficiálnej priateľskej návšteve v družobnej organizácii veteránov druhej svetovej vojny v Užhorode.

Veľkú pozornosť pobytu našej delegácie na Ukrajine venovali viacerí členovia Zakarpatskej oblastnej rady veteránov, ale najmä jej predseda Ivan Jurije-vič Bihunec a podpredseda Ivan Fedorovič Zihan. Už po prekro-čení hraničného priechodu vo Vyšnom Nemeckom nás privítal Ivan Bihunec, ktorý má prirodze-nú autoritou nielen medzi členmi tejto organizácie, ktorá má viacej ako 200 000 členov, ale aj v ra-doch ostatnej verejnosti občanov a funkcionárov štátnej adminis-tratívy Zakarpatskej oblasti.

Prvý deň nás prijal podpred-sedom Oblastnej administratívy v Užhorode Vladimir Prichoďko, ktorý nás informoval o celkovej sociálno-ekonomickej situácii v oblasti, postavení a pomoci odbojárom zo strany štátnej ad-ministratívy. ,,Snažíme sa vše-stranne pomáhať našim odbojá-rom,“ povedal. Okrem iného im poskytujú bezplatné priestory pre ich činnosť, vrátane kancelá-rie, kde pracuje predseda a jeho spolupracovníci Zakarpatskej

ob lastnej rady veteránov, telefón, dopravné prostriedky a podobne.

Zaujímavé bolo stretnutie s priamymi účastníkmi odboja. V ich radoch boli ľudia, ktorí v boji proti fašizmu oslobodzo-vali územie Slovenska a býva-lého Československa. V tento deň 22. septembra si odbojári Ukrajiny – partizáni pripome-nuli štátny sviatok 67. výročie partizánskej slávy – slávne dni odboja partizánov Ukrajiny. Na stretnutí zazneli nielen spomien-ky priamych účastníkov odboja, ale aj ich skúsenosti v oblasti kultúrno-výchovnej činnosti me-dzi mladými ľuďmi v školách, školských a kultúrnych zariade-niach. S príhovorom vystúpil aj predseda OblV SZPB v Prešove J. Danko.

V popoludňajších hodinách sa naša delegácia stretla s členmi Predsedníctva Oblastnej rady veteránov v Užhorode, kde sme mali možnosť v družnej besede si vymeniť skúsenosti z činnosti obidvoch organizácií – v Užho-rode a Prešove. V závere J.

Danko zablahoželal predsedovi Oblastnej rady veteránov Ukra-jiny v Užhorode k 88. narode-ninám, ktoré si pripomenul so svojimi priateľmi 1. septembra tohto roku. Poďakoval sa za do-terajšiu dobrú spoluprácu medzi našimi organizáciami a vyjadril presvedčenie, že táto bude po-kračovať aj v ďalšom období, a zároveň odovzdal predsedovi Bihuncovi medailu M.R. Šte-fánika 1.stupňa, ktorú schválila ÚR SZPB. Prvý deň sme zavŕ-šili návštevou závodu na výro-bu troch druhov koňakov (Tisa, Karpaty a Užhorod).

Na druhý deň sme pricestovali do mesta Vinogradovo. Našu de-legáciu privítala Eva Daničová, podpredsedníčka okresnej admi-nistratívy, ktorá nás informovala o úlohách v tomto okrese (rajo-ne) a predsavzatiach, ktoré majú v okresnom pláne zrealizovať. Na prijatí bol prítomný aj pred-seda Okresnej rady veteránov vo Vinogradove Vasiľ Pavlovič Kovačuk, ktorý nás informo-val o práci okresnej organizácie odbojárov a o ďalších úlohách a akciách, ktoré majú v pláne.

Vzťahy medzi našimi organi-záciami sú veľmi dobré a pro-spešné pre obidve strany. Aj v budúcnosti je potrebné ich podporovať a rozvíjať aj zo stra-ny ÚR SZPB a Prešovského sa-mosprávneho kraja. Jozef DANKO

(Pre Bojovník bez nároku na honorár)Družobné stretnutie splnilo očakávania oboch strán. Foto: jk

11 BOJOVNÍK / 23

Nepoznaný život Dwighta Davida EisenhoweraStrohé, ale veľavýznamné komuniké v britskej a americkej tlači, v rozhlase a televízii zo dňa 25. júna 1942: „Ministerstvo vojny USA oznámilo oficiálne zriadenie európskeho bojiska pre ozbroje-né sily USA. Generálmajor Dwight D. Eisenhower, bývalý zástupca náčelníka generálneho štábu a náčelník operačného oddelenia, bol menovaný za veliteľa amerických síl v Európe s hlavným sta-nom v Londýne.“

V rovnaký deň prekročil africký zbor nemeckého poľného maršala Erwina Rommela egyptskú hra-nicu. Veľkonemecká ríša sa vo svojich svetovládnych plánoch chcela zmocniť bohatých rop-ných ložísk na Blízkom východe a v Afrike, Francúzsko bolo pora-zené, do vojny vstúpilo Taliansko. Pozícia Anglicka v severnej Afri-ke bola otrasená.

Nemecké vojská postupovali aj na východnom fronte a ich zasta-venie pri Moskve bolo iba žela-ním. Rozhodujúce víťazstvo pri Stalingrade bolo ešte v nedohľad-ne, bolo treba si naň počkať vyše roka. Cieľom nemeckého velenia bolo dosiahnuť rozhodný obrat v severnej Afrike a začať obkľu-čovať Sovietsky zväz postupne z juhu...

Generálove hviezdyV tejto situácii začala vychá-

dzať veliteľská hviezda D.D. Ei-senhowera. V roku 1940 je ešte len podplukovníkom so samými „naj“ v osobných spisoch. Obdi-vujú ho a dôverujú mu pre neoby-čajnú rozhľadenosť, pracovitosť a, čo je pre vojaka atypické, večný humor. V júni 1941 sa stáva ná-čelníkom štábu 3. armády. V tejto funkcii sa podieľa na organizácii vtedajších najväčších manévrov amerických ozbrojených síl. Ide o stretnutie dvoch armád v Loui-siane. Na tomto grandióznom cvi-čení sa zúčastňuje 400 000 voja-kov, niekoľko sto tankov a do tisíc lietadiel. Manévrom velí generál Patton, ktorý sa neskôr preslávi na európskom bojisku, ale stane sa Eisenhowerovým podriadením.

V septembri dostáva prvú ge-nerálsku hviezdu. Napriek ničivé-mu úderu na tichomorskú fl otilu v Pearl Harbor 7. decembra 1941 generál Eisenhower vyhlasuje, že hlavným nepriateľom USA nie je Japonsko, ale Nemecko, americké sily treba presunúť do Európy a najsilnejší úder viesť proti nemu, lebo má väčší výrob-ný a vedecký potenciál ako Ja-ponsko. V decembri 1941 osobne vysvetlil americkému preziden-tovi Franklinovi D. Rooseveltovi a predsedovi britskej vlády Win-stonovi Churchillovi svoju kon-cepciu boja Spojencov v Európe. Na obidvoch štátnikov urobil veľ-ký dojem.

Stretnutie v BerlíneNa jar 1942 odchádza generál

Eisenhower do Londýna, kde sa stáva populárnou osobnosťou. Pozvania do spoločnosti sa mu doslova hrnú. Väčšinou ich od-mieta slovami: „Prepáčte, ne-môžem, som zadaný, mám totiž stretnutie v Berlíne.“ Vrchný veli-teľ spojeneckých síl žije sparťan-

ským životom. Jeho osobná šofér-ka a neskoršie sekretárka, britská poručíčka Kay Sammersbyová o tom neskoršie rozprávala celé historky. Jediný muž, s ktorým sa Eisenhower v Londýne pravidel-ne stretával, bol ministerský pred-seda W. Churchill. Každý utorok spolu obedovali na Downing Stre-et číslo 10.

Poručíčka Kay bola v tom čase rozvedená. Krásna Írka sa však do Ikea zamilovala skôr, ako si to sama stačila uvedomiť. Trávi-li spolu takmer celé dni. Po práci často večerali a hrali bridž s pria-teľmi.

Kay postupne sprevádzala generála na stretnutie s Chur-chillom, kráľovnou a ďalšími významnými osobnosťami. Oho-várania sa postupne dostali až do Washingtonu. Manželka generála, Mamie, bola zo situácie znechu-tená a rozčúlená. Videla veľmi veľa fotografi í, na ktorých bol jej fešácky manžel s krásnou sek-retárkou. Jedinou obranou proti týmto chýrom bola skutočnosť, že Kay bola zasnúbená s istým dôs-tojníkom britskej armády, ale ten v roku 1943 padol na fronte.

Prvá bola Mamie DoudováEisenhower vyrastal v početnej

rodine a preto mal zmysel pre ko-lektív. Už ako mladík sa rozhodol pre vojenskú kariéru. Absolvoval vojenskú akadémiu vo West Poin-

te a potom slúžil v Texase. Tam sa zoznámil s osemnásťročnou Mamie Doudovou, krehkou, pô-vabnou dcérou bohatého donver-ského majiteľa konzervárne. Ike a Mamie sa do seba zamilovali a v roku 1916 sa zosobášili. Žili

kočovným životom, typickým pre vojenské rodiny. Neustále sťaho-vania vnášali do ich vzťahu isté napätie. A naraz prišla rana osudu: náhle im zomrelo prvorodené die-ťa. Nešťastní manželia sa začali odcudzovať. Ike hľadal útočište vo svojej práci a sľubne sa rozví-jajúcej kariére.

O niekoľko rokov prišiel ro-mánik s Kay. Svoj vzťah chceli zavŕšiť v súkromí Ikeovej rezi-dencie. K ničomu vraj nedošlo – Ike bol impotentný. Kay sa však o niekoľko rokov zverila svojej priateľke, že to nebola pravda, vraj bol „hladný, silný a nároč-ný“. Po skončení vojny napísal Ike ministrovi Marshallovi žia-dosť o uvoľnenie zo služby, že sa chce rozviesť s Mamie a oženiť s Kay. Marshall sa na Eisenhowe-ra nahneval a jeho žiadosť dôrazne odmietol. Táto historka bola dlho utajená. Zmienil sa o nej až Har-ry Truman vo svojom životopise, ktorý vyšiel v roku 1973. Truman osobne zničil všetku korešpon-denciu medzi zamilovanou dvo-jicou. Chcel zachrániť Mamie od veľkého sklamania a zabrániť, aby sa v prezidentskej kampani vy-tiahli tieto fakty proti Ikemu. Ei-senhower sa pokúsil urovnať svoj vzťah s Mamie, po ktorej boku do-siahol po vojne celý rad úspechov. Kay sa medzitým stala občiankou USA, v roku 1947 sa chcela vy-dať, ale sobáš na poslednú chvíľu

odvolala. V ďalšom roku napísala veľmi opatrnú knihu o vojnových dobrodružstvách, ktoré prežila s Eisenhowerom. Kniha bola veľ-mi úspešná a potom sa v r. 1952 vydala za burzového makléra. Roky plynuli a Kay sa s Ikeom už

nikdy nestretla. Po jeho smrti, už ťažko chorá sa rozhodla, že napíše pravdu o ich vzťahu počas 2. sve-tovej vojny. Bola to akoby spoveď pred smrťou.

História postupne pripravila pre D.D. Eisenhowera ďalšie vý-znamné funkcie – hlavný veliteľ NATO, aj vrcholné méty politic-kej kariéry, keď sa stal v poradí 17. prezidentom USA. Čestný človek (14.10. 1890 – 28.3. 1969)

s úprimným citom pre demokra-tické zmýšľanie, oddaný službe Spojeným štátom, odchádza po-stupne do dejín ako velikán...

Milan STEHLÍK

Na snímke z 20. januára 1953 americký prezident Harry Truman (vľavo) sprevádza nástupcu Dwighta D. Eisenhowera (druhý zľava) na inau-guráciu v Bielom dome vo Washingtone. Foto: TASR/AP

Vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov • Šéfredaktorka Mgr. Lucia Illanitzová, tel. 57 20 37 34, e-mail sefredaktor@szpb.sk • Internet: http/www.szpb.sk, e-mail sekretariát ÚR SZPB: sekretariat@szpb.sk, redakcia: zlata.ha-ringova@szpb.sk, fax 52 92 65 22 • Redakcia: Štúrova 8, 815 72 Bratislava • Neobjednané rukopisy a fotografi e sa nevracajú • Vychádza dvojtýždenne, cena jedného čísla 0,44 € • Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty • Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk • Predaj v novinových stánkoch zabezpečuje MEDIAPRINT-KAPA, Pressegrosso, a.s., Vajnorská 137, 831 04 Bratislava • Tlač: DOLIS, s.r.o.., Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava. Ročník XXXV (LVI) • Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľom pôšt pod č. 2606/93 zo dňa 27. 7. 1993 a RPR poštou Ba 12 z 15. 12. 1993 pod č. 191/93 • Index č. 49 036, ISSN 0323-2018 • Evidenčné číslo: EV 204/08

BOJOVNÍKDvojtýždenník antifašistov

Správne vylúštenie tajničky z č. 21 znie: Šíra Rus pokorila fašizmus.Knihu od darkyne Oľgy Grniakovej z kníhkupectva v Krupine posielame Ivane Baranovičovej do Žiliny.Vylúštenie tajničky posielajte na adresu: Redakcia Bojovník, Štúrova 8, 815 72 alebo na e-mail: bojovnik@szpb.sk.

ZRNKÁ HUMORU

Párková polievka

Z L

AC

NEJŠ

EJ

KU

CH

YN

E

Potrebujeme: 6 párkov, 2 PL oleja, 1 stred-nú cibuľu, 1 KL sladkej papriky, trocha ko-renia, 1 KL vegety, rascu, 4-5 zemiakov.Postup: Cibuľu opražíme na oleji, pridá-me pokrájané párky a chvíľu spolu ope-káme. Pridáme červenú papriku, korenie a rascu. Premiešame a podlejeme trochou teplej vody. Podusíme 5-10 minút. Nako-niec pridáme nakrájané zemiaky, dolejeme

vodu a spolu povaríme. Pred dovarením zahustíme nastrúhaným zemiakom. Zdroj: Internet

pomoc:AKJAP,AGRAM,ASIV.

náš generál (bojoval v 2. parabr.)

patriaciOstapovi

kremík

africkýštát

1500rímskych

loptamimo hru

3. časťtajničky

kolok,po česky

ž. meno

2. časťtajničky

kryt tváre(na mašk.plese)

tureckém. meno

EČV Olo-mouca

odrel nohouo zem

rádio-televízia

časomiera

nobélium

sídlo v Mjan-marsku

rek.strediskov N. Tatrách

rieka voVolgograde(nie Volga)

lepidlo

japonskámena(fonet.)

hrdinskábáseň

výrobca okien

objednanýplatenýpotlesk

glg,po česky

Org. spoj.národov

ojazdil,po česky

1. časťtajničky

českýliterát(aj filmár)

menoMontanda(famil.)

Aurelav Česku

odkvap,po česky

tvrdá hudob.stupnica

značkalogaritmu

4. časťtajničky

správnajednotka

5. časťtajničky

tureckém. meno

nemeckýčlen

opakkrivej

Edov Amerike

dopr.vozidlo

skratkaUkrajiny

bod tech.kontroly

náhradaškody

pi (expr.)

prvádvojhláska

skratkadoktora

značkadecilitra

značkacentilitra

indo-európania(hist. prednami)

Adela,doma

japon.mesto

mlyn,po česky

HISTORICKÝ KALENDÁR14. októbra1944 – Nemecký maršal Erwin Rommel, prezývaný púštna líš-ka, sa otrávil, keď naňho padlo podozrenie, že bol zapletený do atentátu na Hitlera 20. 7. 1944. Rommel bol legendárnym ve-liteľom nemeckých jednotiek v Afrike.

16. októbra1946 – V norimberskom väze-ní popravili obesením desiatich nacistických zločincov odsúde-ných Medzinárodným vojen-ským tribunálom.

17. októbra1918 – Predseda dočasnej čs. vlády Tomáš Garrigue Masa-ryk odovzdal americkej vláde tzv. Washingtonskú deklaráciu, ktorá vyhlasovala samostatnosť Česko-Slovenska.

19. októbra1944 – Začala sa nemecká gene-rálna ofenzíva, ktorá mala potla-čiť SNP.

20. októbra1944 – Juhoslovanské a soviet-ske jednotky oslobodili Beleh-rad.

21. októbra1941 – Nacistickí okupanti v ju-hoslovanskom meste Kraguje-vac vyvraždili všetko mužské obyvateľstvo srbskej národnosti v počte 7000 osôb.

1950 – Skončil sa (začal 19.10.) vykonštruovaný proces s naj-známejším partizánskym velite-

ľom Viliamom Žingorom, ktorý bol odsúdený na smrť a popra-vený.

22. októbra1942 – Slovenský snem prijal zákon o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) a Jozefo-vi Tisovi udelil titul vodca.

23. októbra1944 – Pri fi lipínskom ostrove Leyte sa začala najväčšia ná-morná bitka v dejinách medzi japonskými a americkými jed-notkami. V bitke, ktorá trvala až do 26.12., utrpeli Japonci drvivú porážku.

24. októbra1945 – V Nórsku popravili Vid-kuna Quislinga, predsedu tzv. národnej vlády, ktorá kolaboro-vala s nacistami.

25. októbra1936 – Taliansko a Nemecko podpísali zmluvu, ktorou vytvo-rili spojenecký zväzok známy ako Os Berlín-Rím.

1945 – Prezident Edvard Beneš podpísal zákon o konfi škácii majetkov Nemcov, Maďarov a kolaborantov bez náhrady.

27. októbra1939 – Prezident Jozef Tiso vymenoval novú vládu na čele s Vojtechom Tukom.

1944 – Nemecké jednotky obsa-dili Banskú Bystricu, povstanie bolo zatlačené do hôr.

Zdroj: TASR

Dáma sa v ordinácii pýta:– Pán doktor, čo by ste mi pora-

dili na vrásky na krku?– No, myslím, že najlepší bude

rolák.* * *

Pacient počíta na lôžku:– 3623, 3624, 3625...Príde k nemu lekár a vraví:– Pane, po operácii už nemusíte

rátať.* * *

„Koľko hodín denne spíte?“ – pýta sa lekár pacienta.

– „Dve“– „Ale to je veľmi málo!“

– „Mne to stačí. Ja si v noci po-spím aj desať hodín.“

* * *Pacient hovorí psychiatrovi:– Pán doktor, ja mám radšej si-

lónove ponožky ako tie bavlnené.– Ja tiež.– Naozaj, pán doktor? A s akým

džemom jahodovým alebo slivko-vým? * * *

Príde chlap do lekárne:– „Dajte mi arzén, je to pre

moju ženu.“– „A máte recept ?“– „Nie, ale mám jej fotku.“

Zdroj: Internet

Larry Hagman, ktorý v televíznom seriáli Dallas z 80. rokov stvárnil postavu ropného magnáta Dže-jára Ewinga, bojuje s rakovinou. Osemdesiatročný herec o tom informoval server People.com. Správa o jeho chorobe sa objavila tesne predtým, ako mal začať pracovať na pokračovaní Dallasu pre ame-rickú káblovú televíziu TNT. Hagman chce nakrú-cať súbežne s liečením. „Ako Džejárovi mi prešlo

čokoľvek – podplácanie, vydieranie i nevera. Ale chytila ma rakovina,“ uviedol. „Chcem, aby všetci vedeli, že to je bežná a liečiteľná forma rakoviny.“ „Budem sa liečiť počas práce na novej sérii Dal-lasu,“ pokračoval. „Neviem si predstaviť lepšie miesto pre prácu ako šou, ktorú milujem, s ľuďmi, ktorých milujem.“ Spolu s Hagmanom sa v novom Dallase objavia aj ďalšie hviezdy z pôvodného se-riálu – predstaviteľ Bobbyho (Patric Duffy) a Dže-járova manželka Sue Ellen (Linda Greyová). TASR

Džejár je chorý

Stretnutie s osobnosťouProfesor Sergej Nikoľskij bol

osobnosťou mimoriadneho literár-neho a vedeckého rozhľadu toho obdobia. Bližšie som ho spoznal v Moskve. Naše národné minis-terstvá kultúry a im prislúchajúce inštitúcie brali názory sovietskych

odborníkov ako záväzné direktí-vy pre našu ďalšiu činnosť. Vždy nemali negatívny dopad, prípad-ne spomalenie alebo pribrzdenie nášho zámeru. Dobre poznáme obdobie, kedy sa o bratoch Karlo-vi a Josefovi Čapkovcoch otvore-ne nehovorilo a odsúvali sa z pozí-cií, ktoré im patrili.

K zásadnému obratu pohľadu

českého fi lozofa a humanistu Kar-la Čapka prišlo po vedeckom roz-bore jeho obsiahleho diela mos-kovským profesorom Sergejom Nikoľským (sedemdesiate roky). Jeho odborné a ľudské hodnotenia prelomili ľady nedôvery a objas-

nili veľkosť českého literáta a jeho prínos pre českú i svetovú litera-túru.

Pre mňa bolo vyznamenaním a spoločenským zadosťučinením, keď som ako kultúrny pridele-nec nášho zastupiteľského úra-du v Moskve užšie s profesorom Nikoľským spolupracoval. Práve jeho prístupom a pripravenosťou

vždy ochotne pomáhať som mohol v rokoch 1978 – 1982 dôsledne a dôrazne svoje úlohy v zahraničí plniť, najmä pri 90. výročí narode-nia Karla Čapka (1980). Umelec-ké večery z diel veľkých osobností českej a slovenskej literatúry mali veľký ohlas u čitateľov a študen-tov na sovietskom území.

Dojemné stretnutie s profeso-rom Nikoľským som zažil pri osla-vách 100. výročia narodenia Karla Čapka v Prahe (1990), kde som bol členom Ústrednej komisie osláv za federálne ministerstvo zahra-ničných vecí. Spolu s predsedom Spoločnosti bratov Čapkovcov, hercom Vihohradského divadla V. Fišarom, sme opätovne podčiarkli význam celoživotnej tvorby čes-kého humanistu a vyzdvihli jeho úprimný vzťah k rodnej zemi.

Žiadne ocenenia ani vyzname-nania nedokážu splatiť profesoro-vi Nikoľskému obrovské zásluhy o vzkriesenie českého spisovateľa. Nepožadoval odmenu ani pocty, stačili mu ozajstní priatelia z Pra-hy a Bratislavy. Mal jasný cieľ – prejaviť úctu, vďaku a uznanie každému tvorcovi, aby sa na žiad-neho nezabudlo a vážili si ich aj ďalšie generácie. Ing. Gustáv STOPKA

(Pre Bojovník bez nároku na honorár)

Prof. Sergej Nikoľskij pri oslavách 90. výročia narodenia K. Čapka v Moskve